Ľudí vydesili hrozivé zábery zabíjania z bitúnku. Dokedy sa budeme tváriť, že sa nás to netýka?

Katarína Korytárová

REDAKTOR | Urban Lifestyle
Zdieľaj
1.6K
Tweetuj
Francúzsko obleteli hrozivé zábery zabíjania zvierat na bitúnku. Foto: l214.com

NÁZOR | Vo Francúzsku vyvolali v posledných dňoch veľkú vlnu zhrozenia zábery z bitúnku, ktoré vyhotovila a zverejnila neziskovka L214 zdržujúca aktivistov za práva zvierat. Tieto zábery natočili skrytou kamerou a to, čo je na nich vidieť, je naozaj len pre silné žalúdky. Najzarážajúcejšie na tomto prípade je to, že ide o tzv. ekobitúnok s certifikáciou "organický". Aj na tomto príklade je tak vidieť, aké majú tieto certifikácie a ich kontrola nedostatky a že si spotrebitelia naozaj nemôžu byť istí tým, ako ich jedlo vzniklo.

Aktivisti zhotovili zábery na bitúnku v oblasti Boischaut v strednom Francúzsku a to, akým spôsobom tu prichádzajú zvieratá o život, rozhodne nemožno nazvať "eko" ani "šetrnou metódou". Kravy tu ležia v krvi svojich spolutrpiteľov, iné visia za jednu nohu, krvácajú pri plnom vedomí a citlivosti. Zamestnanci nevykonávali omráčovanie tak, ako mali, ale neraz začínali telá zvierat rezať a porcovať ešte zaživa.

Hororové trojminútové video plné krvi a zúfalého a bolestivého kvílenia zvierat je naozaj ťažké dopozerať. Aj napriek tomu sa stalo virálnym a spustilo vo Francúzsku veľké debaty o násilí páchanom na zvieratách.

Na hrozné video reagoval aj francúzsky minister poľnohospodárstva a potravinárstva Didier Guillaume. Praktiky v ňom označil za "netolerovateľné" a ohlásil okamžité pozastavenie činnosti tohto podniku, keďže zábery ukazujú množstvo porušení francúzskej legislatívy upravujúcej podmienky usmrcovania zvierat. "Boj proti týraniu zvierat je pre vládu prioritou," vyhlásil.

Aj takto vyzerá zabíjanie na ekobitúnku. Fotografia: l214.com

Organizácia L214 však upozorňuje, že tento podnik, podobne ako všetkých 268 bitúnkov vo Francúzsku, prešli na jar 2016 auditom a inšpekciami vykonávanými francúzskym ministerstvom poľnohospodárstva po tom, čo neziskovka zverejnila podobné brutálne zábery z miestnych bitúnkov. Podľa zástupcov neziskovky ale i francúzskeho ministra ekológie Françoisade Rugya sa však aj napriek inšpekciám nič nezmenilo a jednoducho tieto opatrenia nestačia. Rugy preto navrhuje neustále monitorovanie bitúnkov, aby si zamestnanci či vedenie nedovolili ďalej porušovať predpisy. Ako to však bude vyzerať v praxi, je otázne.

Kvapka v mori

Za rok sa na celom svete zabije neuveriteľných 150 miliárd zvierat. Aktivisti sa, prirodzene, nemôžu dostať do každého jedného z nich, podarí sa im to len občas. Je teda jednoduché domyslieť si, že tieto zábery, ktoré zhotovila organizácia L214, sú len malinkou kvapkou v mori. Nemôžeme byť takí naivní, aby sme si mysleli, že sa to deje len tu a uspokojiť sa s tým, že tento bitúnok dočasne zatvorili. Podobné zábery vznikajú po celom svete a milióny zvierat denne umierajú v ohromných bolestiach často metódami, ktoré majú od "humánnych" poriadne ďaleko. To, či je vôbec nejaké zabitie humánne, je na ďalšiu debatu.

Mnoho ľudí sa dnes pri nákupe mäsa či ďalších živočíšnych produktov orientuje na nálepku "bio", "eko" či "organic" a obhajuje si svoj nákup práve nimi, no tak, ako voľný chov sliepok nemá často s voľným výbehom nič spoločné, na príklade záberov neziskovky L214 vidíme, že ani ekobitúnok nezaručuje to, že zviera malo šťastný život či bezbolestnú smrť. Ak to takto vyzerá na ekobitúnkoch, potom asi nie je ťažké si predstaviť, ako to vyzerá na tých "neeko".

Zvieratá sú totiž často pre pracovníkov bitúnkov ničím, sú len prácou, vecou, ktorú treba rýchlo zneškodniť, ako na páse, jeden po jednom, stovky za deň. Prvé zabitie je najťažšie, no mnohí si vypestujú psychickú odolnosť či "otupenosť" a nerobí im problém usmrtiť zviera mučivým spôsobom. Rôzne štúdie však zistili, že práca v bitúnkoch môže mať na zamestnancov veľmi zlý psychologický efekt, ktorý nemôže byť podceňovaný. Práca na bitúnku je spájaná s rozvinutím rôznych porúch ako posttraumatická stresová porucha či vedľajšia forma tejto poruchy (z angličtiny Perpetration-Induced Traumatic Stress), ktorá u človeka vzniká ako následok vytvorenia traumatickej situácie. To môže viesť k úzkostiam, depresii, užívaniu drog a alkoholu, zvýšenej paranoji, pocitu vyčlenenia zo spoločnosti či amnézii, ale i zvýšeniu kriminálnych činov ako domáce násilie. Podľa psychologičky Rachel M. Macnair sú tieto javy "psychologickými následkami" zabíjania. Keďže sa dopyt po mäse zvyšuje, je potrebných stále viac a viac pracovníkov, ktorí budú zabíjať, a u ktorých sa eventuálne táto porucha môže vyvinúť, čo pre spoločnosť neprinesie nič dobré.

Organizácie síce volajú po lepšej odbornej príprave zamestnancov bitúnkov, myslia si, že aj zanedbané školenia môžu čiastočne za zistené nedostatky. Ako však vieme, ľudský faktor zlyháva aj pri najlepšej príprave a podobné praktiky sa nebudú dať nikdy vylúčiť. Otázka teda je, ako sa s tým vysporiadame - či sa nás to dotkne a zamyslíme sa nad tým, alebo je nám to jedno a podobné zábery s nami nič neurobia. Ak je to druhý prípad, sú na mieste obavy. Verím však, že ako ľudia máme na viac.

Aktivisti z L214 protestujúci proti zabíjaniu zvierat:

Nemôžeme zatvárať oči

Vieme teda, že sa to deje. A deje sa to často. Nie je to výmysel "bláznivých aktivistov". Nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka, už nikto nemôže zatvárať oči. Je preto na každom z nás, čo s týmto vedomím urobíme a či nad tým naše svedomie len mávne rukou. Odsúdili sme holokaust, odsudzujeme iné zločiny a vraždy, no otázka je, či naša empatia so živými tvormi končí pri ľuďoch, poprípade ešte pri domácich zvieratách.

Aj keď sú totiž ľudia konfrontovaní s podobnými zábermi, ktoré ich znechutia či vydesia, svoje stravovacie zvyky stále väčšina z nich aj tak nie je ochotná zmeniť. Stále až príliš často zabúdajú na to, že mäso, ktoré sa nachádza v pultoch predajní, nie je len čiarový kód. Pod tým plastovým obalom sa nachádza kedysi živý cítiaci tvor, nad čím sa máloktorý zákazník zamyslí. Rovnako ako nad tým, ako zišiel z tohto sveta. A slávny výrok Paula McCartneyho tak dnes rezonuje viac ako kedykoľvek predtým - ak by bitúnky mali sklenené steny, každý by sa stal vegetariánom.

Či by sa tak stalo alebo nie, je ťažké (a asi príliš smelé) predpokladať, no minimálne uvedomiť si pôvod toho, čo nám pristálo na tanieri, by mohlo byť dobrým štartom k prehodnoteniu svojich návykov a ľahostajnosti, kvôli ktorej trpia nevinní. Ak totiž nie sme schopní vydržať pozerať sa na to, ako naše jedlo vzniká, prečo ho potom chceme vôbec jesť?

Zdroj: Noizz.sk

Zobraziť komentáre