Ľudí pobúrila smrť koňa na českých dostihoch. Tento šport je rovnaká zbytočnosť ako cirkusy

Katarína Korytárová

REDAKTOR | Urban Lifestyle
Zdieľaj
4.1K
Tweetuj
Dostihy spôsobujú často koňom veľké utrpenie./Ilustračná foto Foto: Facebook.com/Michael McNally, TASR

NÁZOR | Veľká pardubická patrí v strednej Európe k najťažším dostihom, ktoré ukončili život nejedného koňa. Tento ročník nebol iný - na najobávanejšom Taxise zomrel kôň Vicody džokeja Josefa Bartoša, čo opäť rozprúdilo nielen medzi ochrancami zvierat búrlivé debaty o tom, či má tento šport v dnešnej dobe ešte miesto.

Deväťročný kôň Vicody dopadol počas pretekov na Veľkej Taxisovej priekope na hranu prekážky a toto zranenie bolo preňho smrteľné. Tohtoročnú Veľkú pardubickú pritom dokončilo len 11 koní a počas pretekov sa stalo mnoho pádov.

Džokej Bartoš sa po nešťastných pretekoch o koňovi vyjadril pre portál Aktualne.cz: "Urobil chybu, skočil skok strašne nízko." Bartoš pritom zažil podobnú situáciu na rovnakých pretekoch pred 4 rokmi, kedy na Taxise zomrela kobyla Zulejka. Po tomto preteku musel byť vo vážnom stave hospitalizovaný aj samotný Bartoš.

Smrť koňa Vicodyho zarmútila a rozhnevala i nešportovú verejnosť vrátane ochranárov zvierat a známych osobností. Napríklad politik Miroslav Kalousek napísal na svojom Twitteri nahnevaný odkaz: "Keď človek v nejakom extrémnom športe vedome riskuje vlastný život, je to jeho vec. Ale ako k tomu príde nevinné zviera? Prečo je na pretekoch zbytočná prekážka, kde hrozí zbytočná smrť?"

Taxisova priekopa stála životy desiatok koní, najmä v minulom storočí bola známa svojou krutosťou aj za hranicami krajiny. Pôvodne bol Taxis hlboký 2 metre, široký 5 metrov a schovaný za meter a pol vysokou prekážkou. V roku 1992 vtrhli demonštranti za práva zvierat počas týchto pretekov do závodiska a nasledujúci ročník bola priekopa zmiernená. Ako sa však ukazuje, ani to nestačí a stáva sa pre kone osudnou i naďalej. To však, zdá sa, nevadí, pretože Veľká pardubická je biznis, ktorý tento rok sledovalo 30-tisíc ľudí a kde sa prestávkovali vyše 3 milióny českých korún, za celý rok potom 30 a 60 miliónov korún.

Krv v pľúcach dostihových koní

Na krutosť konských dostihov upozorňujú nielen českí aktivisti, ale dlhodobo aj organizácie po celom svete. Napríklad štúdia Melbournskej univerzity z roku 2016 zistila, že po pretekoch má 50 % dostihových koní v priedušnici krv a až 90 % ju má hlbšie v pľúcach. V roku 2016 umrelo na austrálskych dostihoch 127 koní a tisíce ďalších bolo zabitých len kvôli tomu, že nebežali dostatočne rýchlo.

Na kruté pozadie dostihov upozorňuje roky aj organizácia PETA, ktorá vyzýva ľudí, aby sa neúčastnili tohto športu, ktorý spôsobuje koňom utrpenie. V roku 2014 zverejnila táto organizácia investigatívne zábery zachytávajúce štandardné praktiky amerického trénera Stevea Asmussena. Ten za desať rokov vyhral viac pretekov než akýkoľvek iný americký tréner na najslávnejších tratiach.

Krutý život dostihových koňov: Drogy, vyčerpanie a smrť

Investigatívec z organizácie PETA, ktorý sa u Asmussena zamestnal, priniesol šokujúce zistenia a zábery - kone sú podľa neho nútené k výkonu ďaleko za hranicou vyčerpania, ich krvácajúce pľúca sú neschopné prijať dostok vzduchu a napriek tomu sú nútené pokračovať v behu. Koňom sú navyše pravidelne podávané rôzne látky, aby im tlmili bolesť a zlepšili ich výkon. Kone sú podľa PETA tak agresívne a rutinne dopované týmito drogami, že ich aj prezývajú "chemické kone", v dôsledku čoho sa im ničia ich nohy, kosti a celé telo. Ich nohy sú posiate jazvami zo spaľovania tekutým dusíkom a ďalšími dráždivými chemikáliami, ktoré majú údajne "stimulovať" prietok krvi v ich boľavých nohách.

"Videli sme kone, ktoré bolelo čo i len stáť. Do jedla sa im denne pridávali lieky na štítnu žľazu a boli posiate pľuzgiermi spôsobenými rôznymi chemikáliami, ktoré im mali stimulovať hojenie. Aj na tejto vrcholovej úrovni pretekov je najpoužívanejšou tréningovou pomôckou injekčná striekačka. A ak to aj tieto kone prežijú, ostanú zlomené," hovorí sa vo videu PETA.

Neuveriteľne smutný osud mal aj krásny kôň Nehro, ktorý skončil ako druhý na Kentucky Derby v roku 2011. Fanúšikovia ani novinári sa však nikdy nedozvedeli, že o pár rokov neskôr Nehro pretekal a trénoval s chronicky zranenými kopytami, v ktorých mal otvory. Jedno z kopýt mu zalepili sekundovým lepidlom, aby držalo spolu. Aj napriek tomu, že asistent trénera Scott Blasi povedal investigatívcovi z PETA, že vie, že to bolí, bol Nehro nútený účastniť sa tréningov. Nehro to však už dlho nevydržal - vyvinula sa uňho kolika a zbláznil sa od bolesti. V roku 2013 ho museli uspať.

Podľa investigatívy New York Times z roku 2012 umrie na tratiach v USA približne 24 koní každý týždeň, čo je sčasti zapríčenené práve podávaním drog, aby tieto už zranené kone udržali naďalej v stave pretekania. Približne 10-tisíc vysilených a zranených dostihových koní ročne je posielaných na jatky a končia ako salámy.

Ako proti tejto krutosti bojovať? Nechodiť na dostihy

PETA ľudí upozorňuje, že najlepšou vecou, ktorú môžu ľudia pre dostihové kone urobiť, je neúčastniť sa pretekov ani si na ne nestavovať. Pokiaľ totiž budú chodiť na dostihy diváci, budú sa o ne zaujímať aj sponzori, o ktorých príspevky sa bijú pretekári.

Aj keď, samozrejme, netreba hádzať všetkých do jedného vreca a mnohým džokejom na svojich koňoch skutočne záleží, pre mnohých je len prostriedkom, ako dosiahnuť svoje ciele a nepozerajú sa na nich ako na živé bytosti. Majú radšej prestíž a peniaze než svojho koňa a tak, aj keď je riziko pádu, zranenia a následného utratenia veľké, ženú sa za úspechom "cez mŕtvoly". Zranený kôň je väčšinou odpísaný a samotná liečba je často také trápenie, ktoré musí i tak skončiť smrťou.

Odborníci sa pritom zhodujú, že ak aj zviera na pretekoch nezvládne prekážku a padne, vo väčšine prípadov je to chyba jazdca, ktorý mu nedal dosť času sa na skok pripaviť a zbesilo ho hnal rýchlym tempom, alebo mu nedal dosť priestoru na skok. Aj preto mnohých pobúrilo vyjadrenie českého džokeja Bartošku, ktorý "zvalil" chybu na nebohého Vicodyho.

Aj na základe všetkých zmienených príkladov by sa mali ľudia zamyslieť, či je takýto "šport" v dnešnej dobe (a či bol vôbec niekedy) potrebný a či sa naozaj chcú zabávať pozorovaním trpiacich zvierat. Je to predsa rovnaká zbytočnosť ako cirkus či španielske býčie zápasy. Dostihy majú navyše ten nechutný rozmer, že diváci na tieto kone stávkujú a tým pádom na ich úkor aj bohatnú.

Veď čo je to za šport, pri ktorom zomierajú mladé, zdravé a nevinné zvieratá? Naozaj sa ľudia dnes nevedia zabaviť inak? Možností neškodnej zábavy je dnes predsa najviac v histórii. Aj keď dostihy pokladajú mnohí za "spoločenské" podujatia a vec nejakej "prestíže" (kde môžu páni ukázať svoje dámy a tie svoje veľké klobúky), nikdy nemôže byť prestížou niečo, čo spôsobuje utrpenie a bolesť.

Šport by mal byť dobrovoľnou aktivitou jedinca, ktorý ho vykonávať chce. Mám silný pocit, že ak by si trpiace dostihové kone mohli vybrať, či sa pretekať chcú, asi by si to dobrovoľne nezvolili. Nielenže trpia počas tréningov a príprav, ale ich ženú do pretekov s tým, že ich nemusia prežiť, a to už so športom nemá spoločné nič - je to hazard, ktorý vo vyspelej spoločnosti nemá mať miesto.

Zdroj: Noizz.sk

Zobraziť komentáre