Odvážna a nekompromisná. Aj taká bola Martina Kušnírová. Úryvok z knihy Umlčaní

Zdieľaj
138
Tweetuj
Spomienky na Martinu Kušnírovú. Foto: Dominika Makynová

Perspektívna archeologička a snúbenica Jána Kuciaka. Verejnosť pozná Martinu Kušnírovú najmä takto. Portrét mladej ženy, ktorá zomrela rukou nájomného vraha, je však oveľa komplikovanejší.

Očiam skúseného vyšetrovateľa neunikol žiadny detail. Mladý muž bol očividne nervózny a vystrašený, na čelo mu vystúpili kropaje potu. Oboma nohami podupkával na mieste, ľavou rukou si naprával vlasy. Hánky mal skrvavené, košeľu na niekoľkých miestach roztrhnutú.

„Som sochár, pracujem ako sochár! S mramorom a žulou! Jasné, že je to na mojich rukách vidieť,“ jachtal nepresvedčivo. „A čo tá košeľa?“ pohľad vyšetrovateľa prenikal až do špiku kostí. „Neviem, o niečo sa asi zachytila, ja naozaj neviem,“ vyštekol zúfalo mladý muž.

Stačilo. Martina Kušnírová vypla televízor. „Ten chlapec určite nezavraždil svoju sestru,“ zahlásila.

„A kto to potom podľa teba urobil?“ skočila jej do reči mama Zlatica Kušnírová, ktorá sledovala populárny kriminálny seriál spolu s dcérou. Do rúk zobrala diaľkový ovládač a znovu zapla televízor. „Ja to chcem dopozerať,“ nedala sa.

„Vrahom je určite drogový díler, pre ktorého pracovala,“ povedala presvedčivo Martina. „Nikto iný nemal skutočný motív a ak by to bol jej brat, bolo by to až príliš jednoduché, nemyslíš?“ dobrosrdečne sa zasmiala. Na líca jej vystúpila červeň.

Mala pravdu. Dievčinu skutočne zniesol zo sveta – niekoľkými tvrdými údermi do tváre – drogový díler.

Martina si vychutnávala uznanlivé ticho, ktoré zavládlo v rodine Kušnírovcov, keď špeciálny agent nasadil vrahovi na ruky putá. „Ako je možné, že to vieš vždy skôr ako my?“ prelomila mlčanie mama Zlata. Martina neodpovedala. Sotva badateľný úsmev a zasnená tvár boli jasným dôkazom toho, že nad niečím úpenlivo premýšľa.

Zlata veľmi dobre vedela, o čo ide. Rozumeli si aj bez slov. Verila, že sa to jej dcére jedného dňa podarí. Že sa stane policajtkou a úspešnou kriminalistkou, ako o tom snívala od útleho detstva.

„Takmer vždy, keď sme sa pozerali na kriminálku, Martina nám povedala, kto je vrah. Žiaľ, meno toho svojho nám už neprezradí.“ Zlatica Kušnírová sa zhlboka nadýchne a zahľadí kamsi veľmi, veľmi ďaleko.

Spomienky na Martinu Kušnírovú. Fotografia: David Ištok, Aktuality.sk

„Bože môj, vidím to, akoby to bolo dnes. Narodila sa 3. apríla 1990 o štvrť na jednu,“ rozhovorí sa mama Martiny Kušnírovej. Z jej tváre na okamih zmizne bolesť.

„Keď som ju prvýkrát videla, dostala som nervy. Povedala som si, že také dieťa nechcem. Nôžky mala trochu krivé, v nemocnici ju volali ortopedická slečna. Potom ju poumývali a opäť doniesli. Hovorím si, aké pekné dieťatko,“ smeje sa Zlatica Kušnírová.

Prvý rok bol veľmi ťažký. Martine často operovali šľachy na nohách, ktoré takmer vždy zdobili dlahy a sadra. Rodičia sa s ňou poriadne natrápili. Pravidelné cvičenie, masírovanie, návštevy doktorov...

„Často plakala a ja som zase bola nervózna,“ priznáva Zlatica Kušnírová. Bojovala Martina – ktorá urobila prvé bojazlivé kroky, až keď mala rok a pol – no svoj zápas viedla aj jej mama. S nedostatkom spánku, ktorý sa stal zrazu veľmi vzácnym artiklom, a často aj s vlastnou trpezlivosťou. Stálo to však za to. Z Martiny vyrástlo zdravé dievča a spomienky na bezsenné noci vybledli.

„Keď si Martina našla Janka, povedala som jej – no vidíš, aj takú čaptavú niekto chcel,” snaží sa odľahčiť Zlatica Kušnírová.

Našťastie má zmysel pre humor. V ťažkých časoch býva nezriedka jedinou účinnou zbraňou proti smútku, žiaľu a depresii. A Zlatica Kušnírová prežila nielen veľa krásnych, ale aj ťažkých okamihov. Práve tie ju naučili ešte jednej veci – nevzdávať sa.

Kým iní už dávno klopia uši, v jej hlave sa rodí plán ďalšieho postupu. Uvažuje, taktizuje a premýšľa. Nedá sa len tak zastrašiť, neustúpi zo svojich pozícií, neschováva sa. Naopak, nájdete ju v prvom rade kričať tak, aby jej hlas doľahol ku všetkým, ktorí ho majú počuť. Za svoju rodinu odhodlane bojovala dávno pred brutálnou vraždou dcéry.

Život v Gregorovciach

Život v Gregorovciach bol a svojím spôsobom dodnes je idylický. Pre Kušnírovcov však rozhodne nie ľahký a už vôbec nie komfortný. Neveľká dedina, ležiaca len pár kilometrov od Prešova – rovno pod Šarišským hradom – si vás okamžite získa. Všade navôkol lúky a nevysoké kopce, v záhradách kvitnú ovocné stromy. Človek akoby tu žil v objatí prírody.

V strede dediny sa hrdo vypína murovaný kostol Narodenia Panny Márie z 18. storočia. Rovno oproti nemu stojí obchod s potravinami a krčma. Ak pred kostolom odbočíte doľava, asi po dvoch minútach chôdze dorazíte k miestnemu cintorínu.

Ak sa vydáte ďalej na sever a prídete až na koniec obce, dostanete sa k domu, v ktorom vyrastala Martina. Nie je ťažké ho nájsť, je to posledný dom v Gregorovciach. Alebo prvý, ak prichádzate autom z neďalekých Uzoviec či Hubošoviec.

Pred veľkým dvojgeneračným barakom parkuje čierny Golf s podobizňou Jana a Martiny na zadnom skle. Po dvore pobehujú sliepky, ktoré tu žijú v symbióze s niekoľkými mačkami a psom Joeyim. Meno mu vybrala Martina, inšpirovala ju jedna z hlavných postáv populárneho seriálu Priatelia.

Joey smutne zabreše a ľahostajne si ľahne do tieňa. Niekto mu chýba. „Hovorila som Martine, aby si Joeyho vzali do Veľkej Mače, aby ich strážil. Smiala sa, že či bude psa trepať autom cez celé Slovensko,“ hovorí Zlatica Kušnírová.

Martina zvieratá milovala. Keď sa narodila, rodičia už mali dva a pol ročného syna Lukáša. Popri deťoch mali gazdovstvo, ako sa patrí – chovali sliepky, zajace a kravu. A k tomu zamestnanie. Zlatica Kušnírová pracovala na pošte, muž v miestnej oceliarskej firme. Pomáhať tak museli aj Lukáš s Martinou.

„Keď som prišla domov z práce, rýchlo som utekala porobiť na pole, čo bolo treba. Deťom sme dali chleba s maslom, mlieko a išli sme. Lukášovi som povedala – dáš na ňu pozor. Priznávam, že bola odvaha nechať ich samých,“ približuje Zlatica Kušnírová hektické začiatky. Keď deti trochu podrástli, chodievali na pole za kravami aj ony. V taške si niesli jedlo a knihy, učili sa na lúke. Keď sa vrátili domov, písali úlohy.

Spomienky na Martinu Kušnírovú. Fotografia: David Ištok, Aktuality.sk

Joey a všetky jej zvieratá

Na Joeyho dopadnú prvé slnečné lúče. Pes lenivo vstane, urobí zopár krokov a opäť si ľahne do príjemného tieňa, ktorý na nepokosenú trávu vrhá posledný dom v Gregorovciach. Zlatici Kušnírovej skočí z ničoho nič do náručia čiernobiela mačka. Okolo sa nenápadne motá niekoľko ďalších. „Volá sa Trhač. Meno tiež vybrala Martina.“

Martina mala k zvieratám skutočne vrúcny vzťah, no psy a mačky priam milovala. Vymýšľala im mená, kúpala ich, česala a tešila sa z ich úprimnej zvieracej lásky. Obdivovala ich nevinnosť a vernosť.

„Keby mohla, mala by v Gregorovciach na dvore všetkých psov z útulku. Radšej dala peniaze na operáciu psa, akoby si mala kúpiť niečo na seba,“ spomína Martinina najlepšia kamarátka a spolužiačka z gymnázia Mária.

Vášeň pre zvieratá však nekončila pri starostlivosti o domácich miláčikov. Martina sa chcela angažovať, aspoň v rámci svojich obmedzených možností. Z času na čas poslala peniaze Slobode zvierat. Samozrejme, z maminho účtu a s jej povolením. Pred Vianocami v dome vyzbierala staré handry a matrace a zaniesla ich do útulku. Až napokon prestala jesť mäso.

„Raz sme boli na školskom výlete vo Švajčiarsku, bývali sme v rodinách. Na tanier nám naložili mäso. Martina im nevedela ani po francúzsky, ani po nemecky vysvetliť, že je vegetariánka, a tak to nakoniec zjedla. Ale trvalo jej to poriadne dlho a asi si to neužívala,“ smeje sa Mária.

Keď sa však Martina spoznala s Janom, vegetariánstvo ju postupne prešlo.

Odvážna a zásadová

„Ryšavec, ryšavec!“ hlúčik malých chlapcov burácal smiechom a strkal do bezbranného Lukáša. Vzduchom zasvišťala čiasi ruka. Jednému z faganov zasvietil na tvári odtlačok dlane a piatich menších prstov. Rukou si hladil bolestivé miesto a neveriacky hľadel na útočníka. O hlavu nižšej Martine sčerveneli líca, z očí jej sršal spravodlivý hnev. Chlapec pochopil, že bude lepšie ďalej neprovokovať.

Martinu vždy rozčuľovalo, keď si kamaráti uťahovali z jej brata s ryšavými vlasmi alebo sa im niekto vyškieral do tváre len preto, že mali doma kravu a zajace. Zo všetkého najviac ju však hnevalo, keď videla, že trpí nevinný. Že sa udiala krivda a nenájde sa nikto, kto by ju napravil alebo aspoň pomenoval.

Odmala v nej klíčil silný zmysel pre spravodlivosť. Keď si nevedela pomôcť inak, tak sa aj pobila.

„Ako dospelá už bola trochu iná, o niečo pokojnejšia, ale ako decko bola nekompromisná. V treťom ročníku sme sa na niečom nezhodli, očervenela, skočila do mňa a začala ma biť,“ rozpráva Anna z Gregoroviec, s ktorou sa Martina kamarátila od detstva.

„Ona bola ako chlapec, veľa času trávila s bratom a ďalšími chalanmi. Lozili po stromoch, chytali v potoku ryby,“ dopĺňa Zlatica Kušnírová.

Nevinné šarvátky a drobné incidenty sprevádzali Martinu odjakživa. Mama Zlata deťom vždy hovorila – nepodvádzajte, nerobte druhým zle, ale buďte odvážni a nedajte sa. Jednoduché životné krédo, ktoré si Martina osvojila už v útlom veku.

Martina Kušnírová pred problémami nikdy neutekala. Nepríjemné situácie riešila okamžite. Zlatica Kušnírová vyťahuje na ilustráciu jednu z mnohých príhod, ktoré patria v rodine k pamätným.

„Prečo máš tu peknú vetrovku celú roztrhanú? Čo si robila?“ Mame Zlate sa vtedy tisli do očí slzy. Nová bunda, ktorú Martine kúpila za 300 korún (10 eur) len pred pár dňami, bola vzadu na chrbte celá zničená. „Už som to vybavila, neboj sa,“ odvetilo pokojne dievča. Na tvári sa jej zjavil blažený úsmev. „O čom to rozprávaš? Kto ti urobil?“ nerozumela jej matka. „Kaščák,“ vyhŕkla Martina. „Tak idem k nim, nech nám dajú 300 korún,“ povedala mama Zlata a začala sa obliekať.

„Už nemusíš, zbila som ho na kostolnom dvore,“ zastavila ju dcéra. „Prepánajána? Čo? Prečo tam?“ spýtala sa Zlata. „Tam som ho chytila,“ zasmiala sa Martina a objala mamu, ktorá chcela dcéru pokarhať. Nakoniec sa zmohla len na vyčítavý pohľad plný lásky.

Keď bola Martina o čosi staršia, neraz sa dostala do konfliktu aj s dospelými. Niežeby si to užívala, no mladícky zápal a neutíchajúca túžba, aby bolo spravodlivosti vždy učinené zadosť, boli silnejšie než formálny rešpekt k autoritám. „Mama, zajtra máš ísť do školy,“ povedala mi raz, keď už bola ôsmačka, predsedníčka triedy, prikladá Zlatica Kušnírová ďalšie sklíčko do mozaiky.

„Učiteľka Martine povedala, aby dávala pozor, kým nebude v triede ticho. Chlapci však zhodili nástenku a niečo rozbili. Triedna potom hľadala vinníkov. Martina mená neprezradila, ale pustila sa do učiteľky. Vraj má triednický príplatok, tak tam mala sedieť a dávať pozor ona,“ uzatvára Zlatica Kušnírová ďalšiu z príhod.

Strata otca

Zmysel pre humor jej pomohol aj neskôr, keď opäť musela ísť do školy, lebo Martina sa postavila neprávosti. Priamo a bez zbytočných odbočiek. V tom čase bola prváčka na gymnáziu. Niektoré veci sa však nezmenili.

Keď ju raz šofér autobusu, u ktorého si kupovala lístok, chytil za ruku a letmo pohladkal, vynadala mu a vystúpila. „Panebože, čo sa stalo?“ prebleslo hlavou Zlatici Kušnírovej, keď zbadala dcéru, ešte stále rozčúlenú a červenú od zlosti. O chvíľu však zistila, že na Martinu sa hnevať nemôže.

V škole im povedali, aby si na chemické cvičenia priniesli biele plášte. „Ja som jej dala modrý, starý a hádam stokrát vypratý. Učiteľka ju za to pokarhala a spýtala sa jej, z akej je rodiny. To Martinu vyprovokovalo, takže do nej skočila: a vy posudzujete ľudí podľa toho, čo majú oblečené, alebo podľa toho, čo majú v hlave?“ opisuje Zlatica Kušnírová.

Vedela, že Martina prechádza komplikovaným obdobím. No nielen ona. Na rodinu Kušnírovcov doľahli ťažké časy. Peniaze na nový, biely plášť nemali z jednoduchého dôvodu: prišli o otca a živiteľa rodiny.

Autorom kapitoly „Odvážna a nekompromisná“ je Tomáš Kyseľ. Text je zverejnený so súhlasom webu aktuality.sk.

Knihu si môžeš objednať tu.

______________________________________________________________________________

Kniha Umlčaní je príbehom Jána a Martiny. Cez autentické výpovede rodiny, priateľov, učiteľov a kolegov skladá pôsobivú mozaiku dvoch mladých životov, ktoré vo veku 27 rokov umlčala ruka nájomného vraha. Na základe rozhovorov s dôveryhodnými zdrojmi mapuje osudnú februárovú noc aj priebeh vyšetrovania. Na 300-stranovom portréte Jána a Martiny sa podieľalo 15 novinárov z redakcie Aktuality.sk.

Zobraziť komentáre