Kuciak bol milovník Hemingwaya, piva, života a filozofie. Úryvok z novej knihy Umlčaní

Zdieľaj
17
Tweetuj
Momentky zo života Jánka Kuciaka. Foto: Eva Kubániová

V septembri 2009 Jano Kuciak opäť nastúpil na vysokú školu. Žurnalistika na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre bola jeho druhým pokusom na ceste za titulom.

Rok predtým študoval informatiku na STU v Bratislave, no zistil, že štúdium ho nenapĺňa a chce niečo iné. Zo školy preto odišiel, pracoval, brigádoval a hľadal novú cestu. Rozhodnutie padlo na novinárčinu.

„V Nitre sa mu od začiatku páčilo. Keď som si vyberala vysokú školu ja, rozhodovala som sa medzi Trnavou a Nitrou. Aby sa mi rozhodovalo ľahšie, Janko ma zobral na víkend do Nitry. Ukázal mi mesto, zoznámil ma so spolužiakmi. Bolo na ňom vidieť, že je v Nitre šťastný. Keď študoval na technike v Bratislave, nikdy nevyzeral tak spokojne, ako keď prišiel domov z Nitry,“ spomína jeho sestra Majka Kuciaková.

S Janom študovalo veľa budúcich novinárok, ale málo novinárov – chalan zo Štiavnika bol jedným zo štyroch poslucháčov v ročníku. „Pamätám si ho od prvého dňa. Bol vysoký a dosť neobratný, akoby sa mu ťažko hýbalo,“ hovorí so smiechom spolužiačka Vanda Vicenová.

Jano okamžite zapadol do partie, ktorej sa stal čoskoro stredobodom. „Doslova mal svoj hárem. Najskôr sme boli štyri, ale rýchlo nás okolo neho začalo pribúdať,“ dodáva Janova kamarátka Eva Ježovičová.

Momentky zo života Jánka Kuciaka. Fotografia: Eva Kubániová

V nemilosti docenta

Z príbehov, ktoré zažila partia dnes už bývalých vysokoškolákov, by sa dala napísať samostatná kniha. A Jano by bol nepochybne jednou z hlavných postáv. Milovník piva, života a filozofovania – asi tak by sa dali zhrnúť jeho prvé roky na univerzite.

Od začiatku však padol do nemilosti jedného docenta. „Raz totiž prišiel so zelenými vlasmi, potom s červenými a napokon s blonďavými. Boli to nejaké stávky na internáte a počas brigády v Nemecku,“ opisuje Vanda bezstarostné študentské roky.

Pri spomienke na prefarbeného Jana sa smeje a neveriacky krúti hlavou. Nechápe, ako sa dal taký intelektuál nahovoriť na ľahkovážne študentské výstrelky.

Kým sa nádejní novinári zabávali na Janových farebných premenách, spomínaný docent nemal pre jeho vlasové kreácie pochopenie. Bezprostredný a úprimný Štiavničan sa ani vo „veľkom meste“ na nič nehral. Neprekážali mu posmešné poznámky, narážky ani sarkastické otázky.

Antizmysel pre módu

Janove učiteľky dodnes spomínajú na jeho typický „outfit“. „Pozrite sa na nástenku v hlavnej chodbe, ktorú sme mu venovali – na každej fotke je v krátkom modrom tričku. Nevieme, či ich mal viac alebo stále točil jedno a to isté,“ usmieva sa vedúca katedry Marcela Antošová.

Má pravdu. Desať fotiek a na každej Jano v modrom.

Na spolužiakov svojský cit pre módu si spomína aj Dominika Pišťanská. Jana si pamätá ako človeka, ktorý neriešil, kto si čo myslí. Tobôž, ak išlo o oblečenie či akúsi sebaprezentáciu.

„Nosil také kúsky, že väčšina z nás by to už šesťkrát vyhodila a nakúpila nové. Ale on to bral tak, že kým oblečenie drží a plní svoj účel, nebude si lámať hlavu s novým. A nakoniec si robil žarty aj sám zo seba,“ približuje vyštudovaná žurnalistka Janove medzery v móde.

„Na významnejšie udalosti nosil obrovský svetlý oblek, niečo medzi šedou a béžovou. Bol v ňom väčší ako v skutočnosti a nosieval k nemu tmavomodrú košeľu. Outfit ešte vyšperkoval taškou na notebook, ktorú nosil všade a ku všetkému. Ten oblek v kombinácii s ostatnými doplnkami, to bol neuveriteľný bizár. Ako bonus večne neostrihané strapaté vlasy a stále nejaké škrabance, keďže mu nesmrdela žiadna manuálna práca,“ opisuje Dominika Janove netradičné modely.

Budúce novinárske eso sa pritom nikdy za nič neurážalo. Na ironické poznámky Jano reagoval pohotovým: „Ja som jednoducho taký. Nech riešia problémy tí, ktorí ich majú.“

Dominika má rodičov optikov, preto sa pokúšala aspoň o jedno – donútiť Jana, aby vymenil dioptrické okuliare, ktoré boli v dezolátnom stave.

„Zamastené, doškriabané, bez sedielok, stále mal otlačený nos. Prosila som ho, nech s tým niečo spravíme. On sa však na mňa vždy len milo usmial a povedal – Domček, to je v poriadku, všetko vidím.“ Postupne si v partii zvykli, že Jano je nad vecou, nič ho nevyprovokuje a vždy bude sám sebou.

Láskavý sarkazmus a irónia

Zdanlivo tichý chlapec však vedel rozdávať aj poriadne „podpásovky“ a uťahovať si z iných. Zvlásť vtedy, keď to nikto nečakal. Po zväčša vydarenej poznámke si však dievčatá ihneď udobroval.

„Pamätám si jeho hlasný hrdelný smiech – hlavne, keď mu niečo vyšlo a rozosmial ostatných. Oči mu vtedy vôbec nebolo vidno, ostali len dve malé pomlčky,“ opisuje kamarátka Eva Kubániová jeho zmysel pre humor. Nebol prvoplánový, ale sofistikovaný, trefný. A vždy láskavý, nikdy nie zlomyseľný.

Jano nevenoval veľa času vysedávaniu nad skriptami. Jeho sila spočívala v prirodzenej inteligencii, analytických schopnostiach, výbornej pamäti a všeobecnom prehľade. Bol doma v politike aj ekonomike.

„Nebol bifľoš, naopak. Boli aj skúšky, ktoré nespravil, a jeden predmet musel prenášať do ďalšieho ročníka. Teoretické predmety mu veľmi nešli, lebo tie sa musel naozaj učiť. No on na to kašľal,“ odkrýva Vanda ďalšiu z Janových podôb.

Budúci investigatívec na škole exceloval v autorskom písaní – volil si náročné témy a mal originálny štýl.

„Janove domáce úlohy sa dosť líšili od tých našich. Nemali sme presné zadania, každý písal o tom, čo mu bolo blízke. On si vyberal komplikované témy, často analytické a ekonomické,“ dopĺňa Dominika.

Výnimočnosť Janových vysokoškolských textov si neuvedomovali len jeho spolužiaci, ale aj učitelia. „Keď čítali študenti svoje texty nahlas, Jankove boli o triedu lepšie v porovnaní s rovesníkmi,“ zhodujú sa jeho učiteľky.

Eva Kubániová, ktorá s Janom spolupracovala aj po skončení školy, ho opisuje ako netypického študenta: „Prvé roky preňho nebola škola výzvou. Veľakrát sme sa rozprávali o tom, že sme zo štúdia sklamaní. Mali sme iné ciele a hlavne očakávania. Veľmi rýchlo sme pochopili, že štúdium žurnalistiky je jedna vec, ale celé je to aj tak o praxi.“

Eva napokon odišla študovať do Prahy, Jano zostal v Nitre. Hoci bol nespokojný, nestrácal čas zbytočnými rečami a nikam nevedúcou kritikou. Radšej sa sústredil na to, čo môže urobiť.

Rokovania v Kelte

Podobne ako na iných univerzitách, aj poslucháči žurnalistiky v Nitre objavili ďalší rozmer štúdia, ktorý sa však neodohrával na prednáškach. Kým tie mali vtedajší prváci v bývalom hoteli Nitra, po skončení vyučovania sa presúvali na druhú stranu rieky – do podniku s príznačným názvom „Pečiatkáreň“. Na ikonickom mieste sa čapovaným pivom spečatili dlhoročné priateľstvá a pokrstili desiatky spoločných zážitkov.

Partia, do ktorej patril aj Jano, nemala v Nitre iba jedno miesto, kde sa formovali osobnosti, hodnoty, vízie a sny. Ďalším strategickým bodom na pomyselnej mape starobylého mesta bola krčma, do ktorej sa presúvali rovno z vlaku, po víkende strávenom doma.

„Pracovne sme to nazývali Rokovanie v Kelte. Na začiatku sme vybalili rezne, bábovky a všetky zásoby od mamy z domu,“ spomína Janov kamarát Jakub Smoleň.

Na pravidelné nedeľné stretnutia si rýchlo zvykla aj barmanka. Po čase už automaticky spolu s pivom nosila tanieriky a príbor. „Založili sme imaginárnu republiku a viedli rokovania. Jano bol prezidentom. Mal najväčší prehľad, vysoké morálne hodnoty a čistý štít. Keby išiel do politiky, nikto by naňho nič nemal,“ myslí si Jakub.

Každý z partie mal vo fiktívnom štáte nejakú funkciu. Diskutovalo sa o hraniciach, ich nedotknuteľnosti, práve brániť sa a napadnúť suseda.

Keď sa neriešili vážne témy, hrali sa rôzne hry. „Jano bol skvelým prezidentom. Reagovali sme na to, čo sa vtedy dialo v krajine. Rozprávali sme sa, ako by sme to urobili my a predkladali sme návrhy. Napríklad, že na najbližšom rokovaní vypijeme aspoň tri pivá, aby sme sa bavili na nejakú inú tému. Jano to vždy schválil,“ opisuje Jakub.

Keď Jano ako prezident zvolal cez spoločný čet schôdzu, všetci okamžite vedeli, o čo ide. „Bude pivo, budeme spolu a budeme aj rokovať.“

Milovník Hemingwaya

Jano vždy hovoril, že ak má niekto problém sústrediť sa na prácu alebo mu niečo nejde – hlavne pri písaní – nech si otvorí Ernesta Hemingwaya a počká na kopnutie múzy.

Niekoľko starších prekladov z tvorby nositeľa Nobelovej ceny za literatúru darovala Janovi aj kamarátka Eva Kubániová, ktorá ich našla v antikvariátoch. „Síce som riskovala, že ich má prečítané, ale vždy sa veľmi potešil.“

Jano mal rád aj texty Dominika Tatarku, ktorý ako jeden z prvých podpísal Chartu 77. Autora kultového Démona súhlasu či Prútených kresiel vyhodili z vtedajšieho Zväzu slovenských spi- sovateľov, vyškrtli z učebníc a publikovať mohol len v samizdate.

A práve spisovatelia ako Tatarka mu imponovali. „Zaujímal sa o obdobie normalizácie a o tých, ktorí sa postavili režimu. Viackrát sa mi priznal, že práve takí ľudia ho inšpirovali k povolaniu novinára,“ približuje Eva.

Janovou silnou zbraňou boli aj empatia a nadhľad. „Medzi dievčatami sme niekedy mali problém prijať povahu tej druhej, ale on nemal problém s nikým. Bol vnímavý, veľa počúval, no zároveň vždy niečo konštruktívne povedal. Nebolo to len o tom, že by prikyvoval,“ hovorí Eva.

Momentky zo života Jánka Kuciaka. Fotografia: Eva Kubániová

Pivné stávky

Hoci Jano môže v spomienkach spolužiakov vyzerať ako dokonalá osobnosť, mal aj svoje slabiny. Dokázal ich však skrotiť a ustáť so cťou, čo potvrdzuje ďalšia z mnohých krčmových príhod.

„Prišla som do podniku trochu neskôr. Jano už bol asi v polovici stávky – do polnoci mal vypiť dvadsať pív. Strašne som sa naňho naštvala, pripadalo mi to hlúpe. Zobrala som ho poprechádzať sa,“ spomína Eva.

Na Jana vraj vtedy kričala, nech sa nespráva ako pubertiak: „Povedala som mu, že sa to k takému inteligentnému mužovi vôbec nehodí. On sa na mňa len usmial a začal filozofovať. Premostil na tému ideálneho politického systému a po chvíli ma dostal do úzkych.“

Podľa Evy fungoval Janov mozog na 120 percent. „Ja som bola triezva, on po niekoľkých pivách – napriek tomu som na veľa vecí nevedela reagovať. Mal originálne myslenie, jasnozrivú logiku. Opisoval systém, ktorý dával zmysel a vôbec sa nezamotával. Vtedy som si povedala – vau, ty musíš byť génius.“

Stávku s pivami však nevyhral. Aj Dominika priznáva, že Janovi často nestačila: „Dokázal však vystihnúť situáciu. Ak videl, že náročné filozofické debaty nie sú namieste, nenútil nás do nich. Viedol ich len s tými, ktorí mali záujem. Nepotreboval sa pred nami vystatovať, a to som si vážila.“

Jano však nebol žiaden suchopárny filozof, odtrhnutý od reality. Mal zmysel pre humor a vedel si vystreliť aj zo seba. Keď počas jedného žúru došiel alkohol, partia vyrazila do supermarketu. Nočný nákup ozvláštnili tým, že si každý zobral niečo netradičné.

„Kamarátka si do ružových topánok dala ponožky, ďalší si vzal okuliare a dáždnik. Jano mal na hlave oranžové cedidlo a na nohách činčilové papuče. V obchode na nás pozerali ako na bláznov,“ smeje sa Dominika.

Prezident, filozof aj kultúrny redaktor

Jano prežil v Nitre ten pravý, bezstarostný, bláznivý a pritom veľmi kreatívny a podnetný život študenta. Najdôležitejšie veci na vysokej škole sa aj tak nenaučíte na prednáškach a se- minároch, ale v krčme počas nekonečných debát s priateľmi, ktorí vám zostanú na celý život.

Jano stihol byť počas štúdia prezidentom, filozofom aj kultúrnym redaktorom festivalu Vyšehradskej štvorky. „Podujatie trvalo niekoľko dní a každý večer sme mali pripraviť takzvaný Festník – o tom, čo bolo, čo bude, o predstaveniach,“ približuje Dominika ďalšiu polohu Jana – budúceho novinára.

Hoci chalan zo Štiavnika nemal s divadlom nič spoločné, Dominika ho nakoniec presvedčila, aby do toho išiel. Vedela, ako píše, že je svedomitý a spoľahlivý.

„Spočiatku sa mu do toho veľmi nechcelo, vyhováral sa, že o divadle nič nevie. Nakoniec sa však nechal zlomiť a dostal samostatnú rubriku – Jano Hrach píše.“ Jano v článkoch hodnotil predstavenia očami laika. A bol to zaujímavý pohľad. Rubrika sa natoľko osvedčila, že k spolupráci na ďalších ročníkoch ho už nemusel nikto prehovárať.

Na dni a noci v divadelných sálach, spojené so zalamovaním textu do Festníka, si rada spomína aj Eva Ježovičová: „Zakaždým niekoho zmohla únava, no Jano bdel dovtedy, kým nebolo všetko pripravené a hotové. Nikdy si nešiel ľahnúť, kým sme všetko nedokončili. S neuveriteľnou ochotou a energiou nám dokonca nosil obedy. A potom si užíval, ako sme ho za to zbožňovali.“

Jano chodil so spolužiakmi ako dobrovoľník na divadelný festival V4: Stretnutie – Střetnutí – Spotkanie – Találkozász v Nitre. Po jednom predstavení vznikla fotografia, z ktorej s odstupom času mrazí. Jano s Dominikou oddychovali na gauči, pred nimi ležala zbraň.

„Urobila som ju niekedy nad ránom, keď už divadlo spalo,“ hovorí autorka fotky Eva Ježovičová. „Mne sa spať nechcelo, tak som sa prechádzala po divadle a fotila. Náhodou som našla aj túto zbraň, zrejme rekvizitu z nejakého predstavenia. Ležala presne na mieste, z ktorého som potom urobila tú fotku.“ Eve sa záber páčil, pôsobil dramaticky: „Netušila som, že o niekoľko rokov sa fiktívna dráma zmení na skutočnú tragédiu.“

Jano prekvapoval nielen svojou všestrannosťou, ale aj schopnosťou prispôsobiť sa. Ak išlo o priateľov, všetko šlo bokom. A tak začal behať. Hoci sa v tom nevyžíval, keď išiel niekto z partie, pridal sa. Len tak, aby boli spolu.

„Raz sme si šli zabehať s Jankom a Kubom. Keď sme dobehli pod nitriansku kalváriu, bola tma. Bolo to pred Veľkou nocou, všade horeli sviečky,“ vraví Eva.

Ľudia spievali, niekto hral na gitare. Traja priatelia ticho sedeli, vydýchavali sa a počúvali. „Bolo to čaro okamihu, mágia miesta, času a ľudí. Niečo, čo si chceš pamätať navždy.“

Výnimočným bol aj spoločný výlet z Nitry do Dražoviec. Kamaráti si chceli pozrieť ikonický kostolík, ktorý patrí k dominantám regiónu.

„Išli sme cez les, zahovorili sa a stratili. Keď sme sa vrátili do dediny, nešiel nám už žiaden autobus, no my sme si to užívali. Rozoberali sme ťažké filozofické témy, hovorili o každodenných banalitách,“ oživuje Eva ďalší z príbehov. Filozofujúci pútnici napokon zakotvili v miestnej krčme, kde sa im neskôr podarilo zohnať aj odvoz do Nitry.

Eva si Jana pamätá aj ako veľkého džentlmena s nefalšovanou dávkou grácie: „Raz som cestovala do školy v Nitre až v pondelok. Hrozne pršalo. Zrazu sa objavil na stanici Jano s červeným bodkovaným dáždnikom.“ Chytil kamarátku pod pazuchu a odprevadil ju domov.

Autorkou kapitoly Milovník Hemingwaya z knihy Umlčaní je Laura Kellöová. Text je zverejnený so súhlasom webu aktuality.sk.Knihu si môžeš objednať tu.

Kniha Umlčaní Fotografia: Aktuality.sk

______________________________________________________________________________

Kniha Umlčaní je príbehom Jána a Martiny. Cez autentické výpovede rodiny, priateľov, učiteľov a kolegov skladá pôsobivú mozaiku dvoch mladých životov, ktoré vo veku 27 rokov umlčala ruka nájomného vraha. Na základe rozhovorov s dôveryhodnými zdrojmi mapuje osudnú februárovú noc aj priebeh vyšetrovania. Na 300-stranovom portréte Jána a Martiny sa podieľalo 15 novinárov z redakcie Aktuality.sk.

Zobraziť komentáre