Pôst od fast fashion: Rok som si nič nekúpila v obchode s oblečením

Martina Beňová

REDAKTOR | Big Stories
Zdieľaj
Tweetuj
Nakupovanie oblečenia som zredukovala na minimum. Foto: Mibells, Pexels

Nakupovanie mám v génoch. Mamina je krajčírka, takže som bola oblečením vždy obklopená. Milovala som to. Aj milujem. Lenže, prišiel moment, kedy som si povedala, že toho mám už asi fakt veľa. A stopla som sa.

Nakupovanie oblečenia mi vždy prišlo ako prirodzená súčasť môjho života. Niekedy som sa však až príliš utrhla, čo sa odrazilo v peňaženke aj nových pokladoch môjho šatníka. Takto pred rokom som sa však vrátila z Nového Zélandu, kde som aj napriek plnej cestovnej taške rôzneho funkčného oblečenia takmer dokola nosila to isté. Tie isté pohodlné nohavice či tepláky, funkčné tričká či hrejivé mikiny. Ich náhradníci ležali pekne v tichosti v cestovke v kufri auta a vyložila som ich asi až po návrate domov, kde všetko putovalo rovno do práčky.

Niekoľko dní na to som sa stretla so slovenskou dizajnérkou venujúcou sa slow fashion a upcyclingu, Maťkou Kuipers, ktorá vystupuje pod značkou Bartinki. Ona sama sa vrhla na ročný nakupovací pôst kvôli tomu, že potrebovala ušetriť peniaze a aj tak mala plnú skriňu (a keby len jednu) handier. Teda vlastne nimi mala zapratanú celú izbu. Začala o tom blogovať aj písať, nenakupovala a ešte pri tom aj rozbehla svoju skvelú značku, v ktorej sa venuje najmä prerábke oblečenia zo sekáčov, vintage, odpadovému materiálu či pracuje s deadstockom, teda skúpeným mŕtvym tovarom, ktorý kupuje v štýle mačky vo vreci.

Ja to zvládnem

Po rozhovore s ňou som si povedala, že by som to zvládla možno aj ja. Keďže som sa ešte k tomu aj presťahovala, ani som vlastne nevedela, v ktorej krabici mám aké handry alebo či som nejakú časť svojho objemného šatníka niekde pri sťahovaní nezapatrošila. A hlavne, nemám skrine, takže mám veci na dvoch stojanoch z Ikea a v úložnom priestore postele. Aj to je dôvod, pre ktorý sa oplatí aspoň vyskúšať držať sa mimo obchodov, pokiaľ nechceš mať veci kade tade len tak voľne porozkladané.

Povedala som si, že si dám rok nenakupovania. A nebudem nakupovať oblečenie, ktorého mám na rozdávanie. Keď budem nutne chcieť, podporím slow fashion a dám si niečo ušiť. V obmedzenom množstve, len mojej mame a len na skutočne veľkú príležitosť. Do toho som nerátala topánky, tašky, bielizeň ani ponožky. A začalo sa leto. Čoraz častejšie som objavovala svoje veci, ktoré som nenosila roky. Pri rozbaľovaní jedného vreca s oblečením, na ktoré som náhodou natrafila v pivnici, som dokonca našla niekoľko kraťasov či letných tričiek, na ktoré som aj úplne zabudla. Objavovanie vecí však bola jedna vec a udržať sa a nenakupovať v obchodoch tá druhá.

Začiatky boli ťažké

Najskôr som s nenakupovaním mala problém. Veľký problém. Väčšinou som šla do nákupných centier cielene za oblečením. Obiehala som všetky obchody, kde ponúkali dámsku módu. Tu tričko, tam šaty, v ďalšom nohavice. Teraz, keď som vedela, že nesmiem nakupovať, som už začínala mať na podobné priestory averziu. Nechcela som tam chodiť. Všade na mňa vyskakovali nové veci. Nový tovar. Nové trendy. A tie zľavy. Páčili sa mi šaty, nohavice, saká, tričká, overaly. Všetko. A všetky kúsky boli, samozrejme, v skvelých cenách. Prípadne v akcii 2+1. Alebo vo výpredaji. No nekúp to. Ale no naozaj! Martina! Sama sebe som začala vysvetľovať, že mi to netreba. Keď sa mi páčilo tričko, tak som si v rýchlosti predstavila, koľko ich mám doma. No predsa veľa! A tak to bolo so všetkým. Namiesto toho som sa na začiatku vrhla na nakupovanie novej bielizne a ponožiek. Našťastie, upokojila som sa, lebo ani na ne nemám veľký skladovací priestor.

Začiatky boli ťažké. Hlavne, keď sme sa do obchodov vybrali s mamou. „Toto vyzerá krásne, tak by ti to pristalo. Ja ti to kúpim,“ hovorila mama, keď si myslela, že si veci nechcem kupovať, lebo na ne nemám peniaze. Keď však pochopila, že nenakupujem pre už aj tak extrémne preplnené skrine a stojany na oblečenie, ktoré doma mám, nenabádala ma tak často. Ale sem tam jej to ostalo. Hlavne pri materiáloch, ktoré ona ako krajčírka pozná a vie, že sú za facku, no kedysi to boli drahé kúsky. Takto mi pod stromček kúpila dva kabáty z nejakého super materiálu a kardigan. Dobre, to zvládnem, je to darček. Ale sama by som si ich nekúpila. Čo nekúpila, ani nevyskúšala. Úplne som sa začala strániť toho, že vôbec vojdem do obchodu. Áno, mám stále nutkanie obdivovať výklady, ale viem, že keď si kúpim vec, ktorá stojí 10 eur, niekde v Bangladéši to ušilo dieťa za 50 centov na deň… Tento rozmer som si pripomínala vždy, keď som mala chuť zhrešiť. Ale, priznám sa, zhrešila som.

Mýliť sa je ľudské. Aj hrešiť?

Zhrešila som kvôli Taliansku. Vybrala som sa do Milána s kamoškou a rovno som tam oslávila okrúhlu tridsiatku. Aspoň táto jubilejná chvíľa ma, dúfam, ospravedlňuje. Priznávam sa teda, že som neodolala jednej blúzke a nohaviciam po členky. V milej malej uličke som objavila butik. Taký nenápadný. No a neodniesť si niečo by bol skrátka smutný príbeh. Nedalo sa inak. Z Milána si nič neodniesť by bol hriech…

Cisárove nové šaty mi stále nehrozia

Ani po roku teda holá nechodím. Stále nachádzam veci, ktoré som nemala aj viac sezón. Dokonca som našla aj pár kúskov s visačkou… Ak mi sedia, nosím ich. Ak nie, posúvam ďalej. Už ma to neláka vojsť do takého klasického obchodu a utrácať peniaze. Aj keď v zľavách to nie sú až také horibilné sumy.

Ale rozhodla som sa, že keď niečo nové budem potrebovať, ušije mi to moja mama. A to je tá skvelá voľba, ktorú sa oplatí si vybrať. Slow fashion či upcycling by sa mali dostať do popredia najmä pre pretlak nového oblečenia, ktoré nájdeš v tisíckach obchodov. Všade je všetkého veľa. A načo? Mama mi podľa môjho gusta v prípade potreby ušila krásne kúsky, ktoré majú skutočnú hodnotu. A to isté môže aj tebe suseda krajčírka či niektorá zo slovenských dizajnérok, ktoré tvoria skutočne nádherné kúsky a pritom podporujú slow fashion. A o to predsa ide. Nenakupovať bezbreho, ale skôr kvalitne a premyslene. Ak máš podporiť dizajnérku, ktorá ti vec ušije na mieru, alebo si kúpiť vec z obchodu, ktorú bude nosiť ďalších tisíc ľudí, čo si vyberieš? Viem, rozdiel je v cene. Ale kvalita, práca rúk, jedinečnosť, originalita a čas, ktorý do toho ten tvorca dá, sú na nezaplatenie. Preto si vyberám prvú možnosť.

Netvrdím, že už nikdy do klasického obchodu nevstúpim, ale pokiaľ mám možnosť vybrať si kvalitu nad kvantitou, voľbu mám jasnú. A hovorím si, že by som vyskúšala rok nakupovania v sekáčoch. To by sa mi páčilo. A možno by som nejaké kúsky aj na tej maminej šijacej mašine prerobila. Ak mi to teda dovolí :D A čo ty? Necháš sa nahovoriť na nakupovací pôst? :)

Zdroj: Noizz.sk

Zobraziť komentáre