Stand-up komik Marián Psár: Chcem počuť smiech i znechutenie, ticho komika bolí

Katarína Korytárová

REDAKTOR | Urban Lifestyle
Zdieľaj
Tweetuj
Marián Psár je pevnou súčasťou Silné reči stand-up comedy show. Foto: Stano Klačanský

Dlho sme ho poznali len ako Mladého hejtera, ktorý svojím blogom v roku 2014 poriadne rozvíril vody slovenského internetu. Neskôr sa rozhodol odhaliť svoju identitu a dnes je 29-ročný Košičan Marián Psár známy aj ako stand-up komik zo Silné reči stand-up comedy show. S Mariánom sme sa porozprávali o jeho humore, ktorý nemá hranice, slobode slova, ale aj najhoršom vystúpení, aké zažil.

So svojím blogom Utrpenie mladého hejtera si prerazil veľmi rýchlo. V čom si myslíš, že spočíval tvoj úspech?

Mal som šťastie. Začalo sa to tým, že Mirgová natočila ďalší zlý klip. Dlhšie som premýšľal nad založením blogu a ak som chcel svojim prvým článkom získať fejm, ljky a šéry, vedel som, že to musím napísať skôr než Lubo Nemeš na Dailymale. Tak som ešte ten večer napísal text, ktorý by som dnes preškrtal a napísal úplne inak. Mal som tiež šťastie, že facebookové algoritmy boli vtedy priaznivé a rýchlo sa to rozšírilo. Potom som začal hejtera písať pravidelne pre jeden slovenský web, kde som aj pracoval ako editor. Mal som šťastie, kúsok talentu a nejaký názor. Ten som sformuloval tak vtipne, že ľuďom sa to páčilo. Užil som si svoju internetovú slávu a potom som to nechal, bohužiaľ, skapať.

Už sa ti nechce písať? Prečo si prestal s blogovaním?

Vtedy som mal výhovorku, že som začal robiť stand-up a chcel som moju energiu pretaviť skôr do vtipov ako do hejtov. Pravdou je, že som bol lenivý, nevedel som si nájsť pravidelnosť a asi som aj nejako zmäkol. Nemal som pocit, že ešte niekto odo mňa potrebuje čítať to isté, čo niekto iný v mojej bubline povedal trochu inak. Ale je pravda, že ľudia sa ma na to sem-tam spýtajú a ja by som Utrpenie tiež chcel ešte oživiť v nejakej inej, dospelejšej forme.

V jednom tvojom blogu o Charlie Hebdo si vyjadril vďačnosť za slobodu slova, ktorá v našej krajine nie je len heslo. Cítiš, že sa tu po februárových udalostiach niečo v tomto ohľade zmenilo?

Stále je tu sloboda slova. Stále môžem napísať na internet že “Fico je ko*ot” a nikto ma neodvedie do gulagu. Necítim, že by tu bola cenzúra ani po vražde novinára. Napríklad Malý cynik vydáva mnoho investigatívnych článkov a v Rusku by si už len tak nechodil. Jemu sa vyhrážajú teraz omnoho viac ako mne kedysi. Vážim si na ňom, ako to dáva. Stále to tu nie je také zlé ako napríklad v Maďarsku. Hnevá ma však, čo sa deje v RTVS. Vedenie, ktoré si tam dosadilo mentálnych akrobatov a konšpirátorov a vyhodilo schopných novinárov. Majú diskusnú reláciu, kde moderátor nie je moderátor, ale pajác. To je už cenzúra zvnútra, a je to smutný pohľad.

Marián prešiel od blogovania k stand-upu. Fotografia: Stano Klačanský

Nie je zvykom, že ten, čo vie písať, sa aj rád prezentuje hovorením. Kedy si pocítil túžbu vyjsť na pódium?

Už keď som písal blogy a išlo mi to, koketoval som s myšlienkou sa postaviť pred ľudí. Videl som, akí ľudia robia stand-up na Slovensku a povedal som si, že to by som mohol robiť aj ja. Neskôr mi napísal Jano Gordulič, že sa mu páči, čo robím a chcel so mnou nejako spolupracovať. Keď začal robiť Ťažký týždeň, začal som pre neho písať scenáre a neskôr prišla otázka, či by som si nechcel vyskúšať aj stand-up. Keď sa ma to už spýtal on, tak som to skúsil a celkom to vyšlo. Skúšal som ďalej a skúšam to doteraz.

Mávaš ešte pri vystúpeniach trému?

Vždy. Najviac, keď idem s novým nevyskúšaným materiálom. Teraz sme začali s Teom aka Joeom Trendym spolumoderovať našu pravidelnú open-mic šou v Bratislave. Je to pre mňa niečo nové, lebo som nikdy nemoderoval a z tohto mám momentálne najväčšiu trému. Ale pripravujeme sa poctivo a snažíme sa užívať si to. Je to také učenie cez zábavu.

Stalo sa ti, že si si o nejakom vtipe myslel, že zaručene rozosmeje, ale ľudia ostali ticho?

Stane sa, že ti to v hlave znie úžasne a nakoniec dostaneš len vlažnú reakciu. Niekedy zasa poviem medzi rečou len nejakú podľa mňa blbosť a na to diváci dosť reagujú. Je to niekedy lotéria. Napríklad, ten istý joke funguje úplne inak pri inom publiku v inom alebo pokojne aj v tom istom meste. Mimo Bratislavy občas nerozumejú bratislavským popkultúrnym odkazom, preto niekedy upravím znenie vtipu podľa miestnych reálií, aby mu rozumeli. Ale to je na tom zábava, že aj keď ideš s odskúšaným materiálom, nemôžeš si byť istý, že bude na sto percent fungovať.

Ako dlho ti zaberie príprava jedného vystúpenia? Odkiaľ prichádza inšpirácia?

Neviem to presne odhadnúť, väčšinou mi napadne nejaký pančlajn či premisa a okolo toho si to začnem tvoriť. Väčšinou mi veci napadajú v sprche. Potom si to musím ihneď zapísať, lebo okamžite zabúdam. Sú to hodiny premýšľania a prepisovania, z ktorých je nakoniec 10 minút vystúpenia. Snažím sa každú chvíľu robiť si z niečoho srandu a aby bol môj život vyzeral ako konštantný sit-com – vytvárať vtipné situácie a zabávať ostatných, vďaka čomu potom vzniká môj stand-upový materiál.

Marián sa snaží, aby bol jeho život konštantný sit-com. Fotografia: Stano Klačanský

Počas svojich vystúpení si nedávaš servítky pred ústa. Je nejaký vtip/príhoda, ktorým si prestrelil a publikum ti to dalo najavo, napr. bučaním, vypískaním?

Na Slovensku sa nestáva, že by ťa vypískali, máme celkom zhovievavé publiká. Keď niektorých iba znechutím a počujem niečo ako “fúúú”, viem, že je to okej, pretože nič nie je horšie ako ticho. Chcem v tebe vyvolať nejakú emóciu, či už smiech alebo aspoň znechutenie. Ticho komika bolí. Keď máš ticho tam, kde si ho neplánoval, máš niečo zle.

Spomínaš si v tejto súvislosti na nejaké tvoje najhoršie vystúpenie?

V začiatkoch sa mi stalo, že mi strašne nešlo, ľudia boli ticho, tak som zišiel z pódia po 5 minútach. Nebol som dobrý a všetci sme to vedeli. Teraz už mám ale kopec materiálu a keď náhodou nejdú nové veci, vytiahnem niečo staršie a overené, čo viem, že asi bude fungovať. Tento rok som ale napríklad vystupoval na Silvestra v košickej Tabačke s prierezom, o ktorom som si myslel, že to sú moje najlepšie veci. Tí ľudia ale očividne neprišli na silvestrovský večer kvôli stand-upu, ale kvli neskoršej karaoke párty, tak sme si to spolu pretrpeli. Mal som pár menších smiechov, ale žiadna sláva. Sem-tam mi niekto vykríkol “suché!”, haha. Vypotil som sa tam 25 minút, zišiel som z pódia, ešte som sedel oproti nim tak, že tam nebol žiaden backstage, takže som sa ani nemal kde skryť. Bol som trochu smutný, ale povedal som si, že som si to dnes doslova odmakal. Potom za mnou prišli dvaja ľudia a povedali mi, že to bolo super. Tak som sa ich pre istotu spýtal, či boli na nejakom inom stand-upe. Ale vidíš, aj keď sa ti teda zdá, že to bolo nahovno, tak sú vždy nejakí ľudia, ktorým sa to páči.

Na pódiu hovoríš o veciach (často aj nechutných), ktoré si mnoho ľudí radšej nechá pre seba. Necítiš hanbu pri žiadnej téme?

O tom je komédia. Je to o momente prekvapenia. Keď diváka neprekvapíš, nie si dobrý komik. Keby som sa o niečom hanbil hovoriť, nemohol by som vystupovať. Stojím si za tým, s čím idem na stage. Ide o pointu, ktorú ľudia nečakajú. Ak je ešte aj nechutná, dobre pre mňa, aspoň si ma poriadne zapamätajú. Vieš, každý má hranicu nechutnosti inde. Niekto by sa zamračil, už keby som rozprával o šušňoch z nosa, iní znesú vtipy aj o mŕtvych deťoch v aute. Vždy sa snažím ten joke urobiť tak, aby vynikla pointa, nie aby som nasilu niekoho konkrétneho urazil, len aby som pôsobil ako drsný komik.

Marián v humore hranice nemá. Fotografia: Stano Klačanský

Akí komici ťa inšpirujú?

Mám rád Louisa C.K., Jima Jefferiesa či Boa Burnhama, z našich Kuba Lužinu. Snažím sa pozerať čo najviac stand-up špeciálov a sitcomov a vziať si z toho to najlepšie, zistiť, ako komici rozmýšľajú pri tvorbe komédie a zlepšiť sa v tom.

Ked hovoríš o Bo Burnhamovi, on na pódiu počas stand-upov aj tancuje či spieva. Chcel by si aj ty nejako oživiť podobným spôsobom svoje vystúpenia?

Niekedy rozmýšľam, ako by som zakomponoval iný spôsob vyjadrenia ako rozprávanie. Spievanie asi nie, ale možno rap. Počúvam ho asi od prvého albumu Kontrafaktu a viem si predstaviť, že by som niečo zarapoval na pódiu, aby to dávalo zmysel v rámci celého vystúpenia. To je taká polostredná budúcnosť, keď budem dobrý a slávny a urobím svoj hodinový špeciál. Zatiaľ sme u nás všetci klasickí komici – rozprávači. Tanec a spev u nás nájdeš skôr v našej novej show Súboj komikov.

Čo ťa najviac štve na Slovákoch?

Že sa pretvarujeme, že sme nevzdelaní, rýchlo prepadávame emóciám a nepremýšľame dva kroky dopredu. Sme urážliví, nemáme nadhľad, nevieme si urobiť sami zo seba srandu v takej miere ako napr. v USA či Británii. Ľudia sú tu rasistickí a tupí, doprajú smrť deťom, ktoré utekajú pred vojnou. No a v podstate to isté sa dá povedať o obyvateľoch skoro každej krajiny.

Kde sú tvoje hranice? Je niečo, o čom by si nikdy nežartoval?

Nechcem si robiť srandu z nešťastia konkrétnych ľudí, ale hranice nemám. Aj z rakoviny či znásilnenia sa dá urobiť dobrý vtip, ale neznamená, to, že si si myslím, že znásilnenie je okej. Ľudia, neznásilňujte! Snažím sa robiť srandu z toho, z čoho si ľudia myslia, že by sa nemala robiť. A dať tomu úroveň, aby si ľudia pomysleli: “Ty vole, ty si hnusný, ale dobrý.” Chcem rozprávať o veciach, ktoré sa síce ľuďom dejú denne, ale hanbia sa o tom hovoriť.

Podobný drsnejší štýl humoru má aj britský komik Ricky Gervais. Práve on povedal, že humor je jediná vec, ktorá nám ostáva na prekonanie zlých vecí.

Presne tak. Myslím, že to bol tiež on, kto povedal: “Chceš vziať človeku právo urobiť si srandu zo svojho nešťastia? Šak mu už nič neostane.” Prekvapilo ma, akú má dobrú slovenčinu.

24. septembra sa v Starej tržnici uskutoční otvorenie 10. sezóny Silné reči stand-up comedy show. Pripravuješ niečo špeciálne?

Chcem sa vyzliecť na pódiu a zaspievať ruskú hymnu. Ale nie, srandujem. Bude to ukrajinská hymna. Asi prídem s novým materiálom a uvidím, ako to bude fungovať pred 800 ľuďmi. Vystupuje nás 18 a tieto veľké vystúpenia si vždy užívam, je tam super atmosféra, v backstagi sa všetci urážame od prvej sekundy. A to ma na Silných rečiach najviac baví – najlepšia partia je partia komikov. Vieme si zo seba vkuse robiť srandu a nakladáme si navzájom, čo sa do nás zmestí a vlastne preto, lebo sa máme radi.

Zdroj: Noizz.sk

Zobraziť komentáre