Patrik sa rozhodol pomáhať v Ugande: Miestni nemajú stres, no chýba im vzdelanie

Zdieľaj
481
Tweetuj
Patrik pôsobil ako dobrovoľník v Ugande. Foto: archív Peter Štekel

Patrik Štekel má 25 rokov a žije v malej obci Hrádok pri Novom Meste nad Váhom. Odmalička sa chcel stať dobrovoľníkom a vycestovať do sveta. Počas študovania na vysokej škole sa rozhodol ísť pracovať do Anglicka, no ani to nebolo pre neho to pravé, čomu sa chcel naozaj venovať. Keď ale narazil na charitatívnu organizáciu, ktorá pomáha v Ugande, jeho život sa otočil a rozhodol sa stať sa dobrovoľníkom v Afrike, kde pomáhal tri mesiace.

Prečo si sa rozhodol ísť do Afriky ako dobrovoľník?

Musím povedať, že vždy bola vo mne túžba ísť niekam pomáhať ako dobrovoľník. Milujem tiež cestovanie a tak som spojil cestovanie s dobrovoľníctvom. Ponuku som našiel náhodne v skupine na Facebooku. Postupne som od zakladateľky organizácie získaval viac a viac informácií až som si nakoniec kúpil letenku a bolo.

Ako na túto správu reagovali tvoji rodičia?

Prvá veta od otca bola, že v Ugande je vojna a ebola. Tieto dve tvrdenia som mu vyvrátil hneď, pretože v Ugande nie je vojna a ani ebola. Nesnažili sa mi to nijak vyhovoriť, len sa ma pýtali na množstvo informácií, ktoré som sa ja následne pýtal Dany (Češky, ktorá so svojím mužom Jonnym založila charitu). Keď už som mal pár dní pred odchodom, tak som sa mamy spýtal, či sa nebojí, že tam idem. Povedala, že bojí a tak som sa jej spýtal, prečo mi to nezakázala. Len sa ma opýtala, či by to niečo zmenilo, kebyže mi to zakáže. Ja som povedal, že asi nie.

Patrik pôsobil ako dobrovoľník v Ugande. Fotografia: archív Peter Štekel

Išiel si tam cez charitatívnu organizáciu Change Tomorrow. Čo je ich cieľom?

Ich cieľom, keďže vlastnia základnú školu, je hlavne poskytnúť deťom kvalitné vzdelanie. Vzdelanie, aby z detí mohli vyrásť inteligentní dospelí ľudia, ktorí dokážu byť zodpovední sami za seba, dokážu si nájsť prácu, zarobiť peniaze (hospodáriť s peniazmi) a uživiť svoju rodinu. Taktiež druhým projektom popri škole je ženská skupina Stand up for Women. V skupine sú ženy z miestnej komunity a v skupine sa učia anglicky, učia sa hospodáriť s peniazmi, učia sa, ako byť sebavedomá, inteligentná žena. V Ugande sú totiž ženy veľmi utláčané. V skupine sa rozbieha projekt s chovom prasiat, o ktoré sa budú ženy starať a neskôr môžu prasiatka predávať a podobne. Na jar by sa mal rozbehnúť projekt so šijacími strojmi, kde budú ženy šiť uniformy pre školy a tiež si tak môžu zarobiť nejaké peniaze.

Ženská skupina Stand up for Women. Fotografia: archív Peter Štekel

Aké požiadavky musí spĺňať človek, ktorý sa rozhodne byť dobrovoľníkom v Afrike?

Nechcem hovoriť za celú Afriku alebo za celú Ugandu, všade sa môžu tie požiadavky líšiť, ale v charite Change Tomorrow musí dobrovoľník hovoriť anglicky, musí mať čistý register trestov a nejaké tie financie na vycestovanie, ubytovanie a stravu.

Pred odchodom si spravil na Facebooku aj zaujímavú zbierku. Povedz nám o nej viac.

Mal som v cene letenky povolenú 30 kg batožinu. Keďže som išiel do tepla, tak svojich vecí som moc nepotreboval a dokázal som sa zbaliť len to batohu, ktorý som mal ako príručnú batožinu. Tak som rozmýšľal, že by som zobral do veľkej batožiny nejaké veci pre deti. Doma sme toho okrem oblečenia moc nemali, tak som sa rozhodol napísať na Facebook status pre priateľov, či náhodou nemajú doma nejaké staré športové potreby, pastelky, omaľovávanky a podobne. Ozvalo sa mi veľmi veľa priateľov, známych, ale aj úplne cudzích ľudí, ktorí mi ponúkali rôzne veci. Status dosiahol vyše 200 zdieľaní. Mnoho ľudí som už potom musel aj odmietať, keď mi nejaké veci stále ponúkali. Zbalil som teda 30 kg a veľa toho mi ešte doma zostalo.

V čom spočívala tvoja práca dobrovoľníka?

Mojou náplňou bola najmä práca v školskej záhrade, ale aj športy s deťmi, iné voľnočasové aktivity s deťmi, vyfarbovanie, kreslenie a podobne.

Patrik pôsobil ako dobrovoľník v Ugande. Fotografia: archív Peter Štekel

Ako vyzeral tvoj bežný deň?

Od školy sme bývali asi 25 kilometrov, takže ráno po raňajkách nás čakalo presúvanie sa do školy na miestnych taxi motorkách boda boda. V škole sme začali robiť v záhrade, kým ešte nebolo veľké teplo. Na obed sme si dali prestávku, pretože slnko bývalo strašne silné aj počas daždivej sezóny. Naobedovali sme sa a keď deti skončili školu, tak sme sa venovali im. Inokedy, keď som pri škole aj prespával v mojom stane, tak deň sa začínal podstatne skoršie, hneď s východom slnka asi o 6:15. Nanosili sme s deťmi vodu, aby bolo z čoho variť, a čím sa umývať. Pozametali sme a decká sa už chystali do školy. Po škole športy a rôzne aktivity, tiež povinnosti, opäť nanosenie vody a iné. Večer ešte siedmaci mávali večernú školu a potom už len večera a spať.

Ako ste sa tam stravovali?

V škole sme mali dva až trikrát denne jedlo, to isté čo učitelia a deti. Na raňajky sme mali kukuričnú kašu, ktorá bola dobrá, keď bola s cukrom, bez cukru však bola úplne bez chuti, a slúžila akurát len na zaplnenie žalúdka. Na obed sme mali posho - tá istá kukuričná kaša, ale zarobená omnoho hustejšie s fazuľou. Keď sme prespávali v škole, tak na večeru sme mali to isté čo na obed. A tieto jedlá majú v škole každý deň. Popri tom sme si zo stromu mohli odtrhnúť avokádo, jackfruit (chlebovník), guavu a podobne.

Keď sme neprespávali v škole, tak sme mali večeru na byte. Vždy buď niekto z dobrovoľníkov, alebo Dana nakúpili nejaké potraviny na miestnom trhu a pripravili večeru pre všetkých. Veľmi som si tiež obľúbil miestnu kávu, ktorú sme si vždy ráno vychutnali s Danou.

Všetko bolo čerstvé a chutné. Obľúbil som si posho (čo sa mi mnohí čudovali), fazuľu, ryžu na rôzne spôsoby, sladké zemiaky, matooke (rozpučené uvarené zelené banány), rôzne omáčky (napríklad z arašidov) alebo jedlo, ktoré si človek mohol bežne kúpiť v stánku na ulici ako „rolex“ (placka chapatti rolovaná s omeletou), čikomando (fazuľa, omáčka a chapatti), placky z banánov, kasava múky a mnohé iné. Vyskúšal som dokonca aj smažené kobylky.

Najčastejšie jedávali kukuričnú kašu. Fotografia: archív Peter Štekel

Čo ťa najviac prekvapilo v Afrike?

Asi ako bezstarostne si domáci ľudia dokážu žiť. Asi to tak majú dané od prírody. Nemajú žiadny stres a nikam sa neponáhľajú. Skrátka si len užívajú život a nerozmýšľajú, čo bude zajtra alebo o týždeň. To vie byť ale na druhej strane niekedy aj dosť ťažké, keď napríklad človek potrebuje niečo vybaviť na úrade a podobne.

Jednou z tvojich úloh bolo aj zbieranie odpadkov. Poznajú v Ugande recyklovanie?

Ľudia vo väčších mestách ako Kampala alebo Entebbe možno poznajú, ale ľudia z dediny určite nie. Možno o tom niekedy počuli, ale rozhodne to nepraktizujú. Všetky odpadky končia na zemi alebo v tom lepšom prípade v jame na ulici, kde následne odpadky pália (plasty, papier, všetko).

Všetky odpadky končili na zemi. Fotografia: archív Peter Štekel

Ako vyzerá vzdelávanie detí v Ugande?

Väčšinou tak, že učiteľ mal jednu učebnicu, z ktorej vypísal všetko podstatné k danej téme na tabuľu, vysvetlil to deťom a oni si to následne prepísali do svojich zošitov. Popri tom sa tiež vypytovali učiteľa k danej téme. Vždy v utorky sme mali pre deti po škole kvíz, kde boli decká od 4. ročníka vyššie a boli rozdelení do štyroch skupín. Kvíz prebiehal vždy inou formou, aby to bolo pre decká zaujímavé. Snažili sme sa vymýšľať rôzne otázky a témy, tak aby sa deti naučili aj rôzne iné témy okrem tých, ktoré sa učia povinne v škole.

Ako si trávil svoj voľný čas?

Takmer každý deň (ak sme neboli až veľmi unavení :)) sme hrávali spoločenské stolové hry s Danou, Jonnym a ďalšími dobrovoľníkmi, dali sme si nejaké to pivko a užívali si. Keď sme však mali celý deň voľno, tak sme niekde cestovali, či už to bolo hlavné mesto Kampala, kde sme spoznávali miestne pamiatky, alebo sme boli na výlete v Entebbe, kde sme si boli oddýchnuť pri brehoch a na plážach Viktóriinho jazera. S dvoma dobrovoľníkmi sme tiež boli kempovať a kajakovať na Níle v Jinji. Ostatní dobrovoľníci tiež navštívili miestne safari a podobne.

Často hrávali stolové hry. Fotografia: archív Peter Štekel

Akí sú ľudia v Ugande?

Veľmi milí, usmievaví a dobrosrdeční. Hlavne ľudia z miestnej komunity, ktorých som mal možnosť spoznať, som si proste zamiloval. Vždy keď ma stretli, tak zamávali, pozdravili a spýtali sa, ako sa mám :)

Čo im podľa teba najviac chýba a bolo naopak niečo, čo tam chýbalo tebe?

Mne z hmotných vecí nechýbalo absolútne nič. Chýbala mi len rodina a moji kamaráti. Čo ale chýba im? Ťažko povedať, možno by som povedal, že vzdelanie. Čo sa ale charita už snaží dohnať :) .

Strávil si aj istý čas v dedine s miestnou komunitou. Ako sa ti tam žilo?

Ako som spomenul v predchádzajúcej odpovedi, ľudia sú tam skvelí a milí. Žilo sa mi tam s nimi naozaj dobre. Nechýbala mi elektrina, tečúca voda a ani horúca sprcha. Vodu na sprchu sme si vždy museli nanosiť z miestnej studne a podobne. Jedlo sme si kúpili od domácich, čerstvé avokádo priamo zo stromu si človek proste zamiluje! :)

Patrik pôsobil ako dobrovoľník v Ugande. Fotografia: archív Peter Štekel

Chystáš sa do Ugandy znova?

Áno, chystám sa už koncom augusta tohto roku. Keďže sa moja práca pozdávala charite, mne sa páči ich práca, tak mi ponúkli, že môžem prísť na celý jeden rok a pracovať pre nich. Už sa nesmierne teším.

Čo by si odkázal tým, ktorí rozmýšľajú nad dobrovoľníctvom?

Že by si mali vopred získať možno čo najviac informácií ohľadne charity, ktorej chcú pomáhať, pretože nie všetky môžu byť dôveryhodné. Či už v Afrike alebo aj inde vo svete. Ja som mal však to šťastie, že som natrafil práve na charitu Change Tomorrow a jej skvelých a dobrosrdečných zakladateľov Danu Matějů a Jonny Aird. Ak sa však už rozhodnete pomáhať, či už sponzorstvom alebo dobrovoľníctvom, a natrafili ste aj na dobrú charitu, tak neváhajte a choďte do toho naplno. Ono sa vám to potom odmení.

Ja som tri mesiace pre charitu pracoval zadarmo a platil som si všetky výdavky, cestu, ubytovanie a čiastočne aj stravu. Ale pre mňa boli odmenou úsmevy a radosť, nielen detí, ale aj dospelých ľudí z komunity, ktorí boli vďační za našu pomoc. Bolo tiež ohromne krásne sledovať tú radosť žien zo skupiny Stand Up for Women, ktoré vždy vo štvrtok prichádzali do školy s úsmevom, radosťou a vždy sa ponáhľali, aby náhodou nemeškali :) . Takáto odmena je nevyčísliteľná a tá najkrajšia.

Zdroj: Noizz.sk

Zobraziť komentáre