Depresia a úzkosť sú štandardom aj na Slovensku. Psychiater o našej generácii

Martina Beňová

REDAKTOR | Big Stories
Zdieľaj
Tweetuj

Pavel Černák je psychiater, psychoterapeut a riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Ako na slovo vzatý odborník odpovedal portálu Noizz.sk na otázky týkajúce sa duševného zdravia človeka.

Viete povedať, ktorá psychická porucha najviac trápi mladých?

Ja sám robím psychoterapiu a som prekvapený, koľko mladých ľudí trpí depresívnymi a úzkostnými stavmi. Expresívne povedané, je to „mor“ súčasnej civilizácie. Duševné zdravie je vo vyspelom svete téma číslo jedna. U nás sa začíname o to usilovať, no stále je to nedostatočné. Súvisí to aj s kultúrou národa, tradíciami a prioritami, ktorým sa venuje spoločnosť, hoci možno konštatovať, že situácia sa v tomto smere predsa len začína zlepšovať.

Ako nášmu duševnému zdraviu škodíme?

Pokiaľ ide o najčastejšie sa vyskytujúce psychické poruchy, škodíme si napríklad tým, že nerešpektujeme hranice svojho Ja. Najmä mladí ľudia sa potrebujú bezhranične uspokojovať úspechmi, majú vysoké méty, podávajú 120-percentné výkony, potrebujú byť hviezdami a podliehajú normám spoločnosti, ktoré stanovujú najmä médiá. Sú to, bohužiaľ, plytké a povrchné hodnoty príťažlivé tým, že človek sa dostáva do centra pozornosti. Ide to súbežne s oslabením vplyvu rodiny. Treba povedať, že osobnosť súčasného mladého človeka je predsa len odlišná od toho, čo dominovalo u predchádzajúcich generácií. Je čoraz viac pacientov s narcistickou alebo s hraničnou poruchou osobnosti. Škodlivé sú aj reálne straty, ktoré človek zažije, ale nedokáže ich spracovať tak, aby sa mohol separovať. Ubližujeme si aj inými vecami, ako napríklad nedostatkom spánku či tým, že nedokážeme udržať trvalé vzťahy, že zakladáme neskoro rodiny, že sa stávame osamelí. Osamelosť je silný psychický škodca.

Čím si psychické zdravie môžeme posilniť?

Tým, že budeme žiť v pokore voči sebe aj svetu. Tým, že budeme myslieť na potreby druhých, nielen na svoje. Tým, že sa budeme starať o duševné zdravie posilňovaním ducha, ale aj telesného zdravia. Tým, že sa dokážeme tešiť z maličkostí, ale napríklad aj z tradičných hodnôt ako je čestnosť, obetavosť či schopnosť nielen brať, ale aj dávať.

Fotografia: Steve Halama, Unsplash

Kto môže byť psychiatrickým pacientom?

V podstate nikto nemá zaručenú trvalú imunitu voči psychickej poruche. Keď hovoríme o moderných civilizačných psychických poruchách, tak stačí, že sa jeden pilier rozkolíše, človek stratí pevnú pôdu pod nohami a už sa môže naštartovať špirála úzkostného alebo depresívneho vývoja, ktorý človeka zaskočí, paralyzuje. Ale dá sa na to pozrieť aj pozitívne: nepríjemne prežívané príznaky takéhoto stavu sú upozornením pre človeka, že niečo v živote nerobí dobre, že by sa mal zastaviť a pozrieť, kým vlastne je a čo od života očakáva.

Ako prebieha liečba psychiatrického pacienta?

V našej nemocnici máme šesť kliník, ktoré sú orientované na diagnostiku a liečbu pacientov s určitým okruhom duševných porúch. Výhodou je, že je na oddelení, kde sú pacienti s rovnakou či podobnou duševnou poruchou, a stará sa o nich tím, ktorý sa špecializuje na tento okruh diagnóz. Je to vysoko špecializovaný proces, ktorý rešpektuje individuálne potreby pacienta a okrem biologickej, najmä farmakologickej liečby, ponúka pacientovi aj kvalifikovanú psychoterapiu a psychoedukáciu. Pacienti okrem toho využívajú ergoterapeutické dielne, rehabilitáciu a majú benefity aj z bohatej ponuky kultúrnych programov v rámci nefarmakologickej podpory liečby. V tomto smere sme celkom výnimoční.

Vyhľadávajú psychiatra ľudia aj sami?

Pri civilizačných poruchách úzkostného a depresívneho charakteru ľudia väčšinou pod tlakom utrpenia sami vyhľadajú pomoc. Schizofrénia je však napríklad ochorenie, pri ktorom môže byť hodnotenie svojho psychického stavu ako aj príznakov choroby veľmi nízke a skreslené, preto je ochota pacienta k spolupráci nižšia. Trpieť duševnou poruchou nie je stigmou, uvedomme si, koľko velikánov svetovej kultúry, k odkazu ktorých sa hrdo hlásime, malo duševnú poruchu.

Psychiater Pavel Černák. Fotografia: Dávid Ištok

Môžete vziať na oddelenie niekoho bez jeho súhlasu?

Máme zákony, ktoré umožňujú prijať pacienta bez jeho súhlasu. To je vtedy, keď ohrozuje seba alebo okolie či hrozí zhoršenie jeho stavu. Vtedy môže byť hospitalizovaný bez toho, aby podpísal informovaný súhlas, čo sa však musí hlásiť súdu do 24 hodín a ten rozhodne o prípustnosti prevzatia. Ide totiž o obmedzenie osobnej slobody, ktorú Ústava zaručuje. Náš právny systém je v tomto ohľade naozaj veľmi striktný a chráni pacienta tým, že mu zabezpečí zdravotnú starostlivosť, ktorú z titulu choroby odmieta.

Viem zistiť ja ako laik, že niekto má duševnú poruchu?

Čiastočne áno. Na diagnostiku treba vzdelanie, no ak si všímame ľudí a vidíme, že sa niekto mení, že má zmenené prežívanie, myslenie, správanie, mení sa jeho osobnosť, aj laik spozornie a cíti, že niečo nie je v poriadku. Časté sú depresívne stavy. K nim sa postihnutý nerád hlási, lebo ich berie ako prejav zlyhania, osobnej prehry. Depresiu sa snaží riešiť sám, potláča ju, neraz zakrýva. V takom prípade je dobré prejaviť záujem, lebo aj rozhovor dokáže pomôcť. Depresia je dobre liečiteľné ochorenie. Neliečená však môže viesť k dokonanej samovražde. A to je vždy veľká tragédia.

Takže môže ľuďom v predchádzaní psychických chorôb pomôcť komunikácia?

Jednoznačne. Ľudia nemajú tendenciu sa spontánne otvárať, takže nenásilné nadviazanie kontaktu a úprimnosť v rozhovore, v ktorom môže byť človek otvorený, pomôže.

A dokážem ako laik spoznať, že je niekto psychopat?

Dá sa to, dokonca veľa ľudí má osobnú skúsenosť s tým, aký neľahký je život s „psychopatom“. V tomto prípade však nejde v pravom slova zmysle o psychickú poruchu, ale skôr o trvalý stav osobnosti, spočívajúci v jej disharmonickej, nevyváženej skladbe. V súčasnosti hovoríme o poruchách osobnosti. Ľudia s touto poruchou obvykle sami netrpia, skôr ich okolie. Bývajú problémoví na pracovisku aj v rodine, no inde sa možno ovládajú. Ale aj oni majú sklon k depresívnym stavom. Termín psychopat sa už dávnejšie z klasifikácie duševných porúch vypustil. Zneužíval sa totiž na nálepkovanie protivníkov, oponentov a nepohodlných ľudí, získal teda hanlivý spoločenský obsah.

Psychiatrická nemocnica v Pezinku. Fotografia: Martina Beňová

Čím sú vyvolané najčastejšie psychické poruchy?

Je to výsledok interakcie typu osobnosti s vonkajšími a vnútornými faktormi. Každý máme svoju štruktúru osobnosti, poskladanú z Ega, ktoré musí zabezpečovať fungovanie v realite, Superega, ktoré predstavuje akýsi morálny, etický a kulturálny kódex vrátane introjektov, čiže vnútorných noriem získaných v detstve a Id, ktoré predstavuje pudovú oblasť a agresívne pudenia, impulzy. Je zrejmé, že naše Ja má čo robiť, aby udržalo tento permanentný boj o rovnováhu a zvládalo vnútorné konflikty a stresy. Schopnosť vyrovnať sa s týmto zápasom majú na starosti naše obranné mechanizmy. Záleží na ich zrelosti a vhodnosti ich používania. Výsledkom je život, aký žijeme. Šťastný aj nešťastný.

Naše duševné zdravie totiž stojí na definovaných základoch, akýchsi pilieroch, ktorými sú v prvom rade sebauvedomovanie (s rôzne vyvinutou sebadôverou), čo sa odráža najmä pri sebarealizácii v práci. Ďalej je to rodina, čiže vytvorenie spoločenstva, v ktorom sa môže človek ukotviť a nakoniec voľný čas, priateľstvá, záľuby. Z podnetov, ktoré dokážu zneistiť silu Ega, je významný napríklad fenomén straty, čo nemusí byť len strata blízkej osoby, ale aj strata obrazu o sebe, o svojich víziách a uspokojovaní svojich potrieb. Významné je pritom potláčanie negatívnych emócií, najmä hnevu. Je však potešujúce, že táto skupina ľudí, hoci najviac narastá, psychiatrii a psychoterapii dôveruje a vyhľadáva odbornú pomoc. Sú to dobre liečiteľné poruchy, vyžadujú však dostatok času a kvalitnú psychoterapiu.

Navštívili ste vy sám niekedy psychoterapeuta?

Mám za sebou dlhodobý výcvik v psychoterapii, do ktorého patria aj štyri roky práce na sebe v role pacienta. Bez toho sa ani špecialista - psychiater nemôže stať psychoterapeutom. Svoju prácu si niekedy nechám supervidovať skúseným kolegom. Je to cenné, lebo každý máme svoje slepé škvrny. V živote ma tiež stretli významné straty a dobre mi padlo, keď som ich mohol spracovať s pomocou priateľov, psychoterapeutov. Nie je to hanba, je to súčasť každodenného života každého, kto chce robiť kvalitnú psychoterapiu a pritom nevyhorieť.

Téma

psychiater psychika depresia úzkosť Pavel Černák psychiatrika klinika Pezinok Nemocnica Philippa Pinela
Zobraziť komentáre

Noizz fashion

Tiež si pozri

Načítaj ďalšie články