Na ulici ju volali nula či fetka. Ľudí s drogovou závislosťou všetci odsudzujú

Kristína Garaiová

REDAKTOR | Enviro
Zdieľaj
Tweetuj

Celý život bývam v blízkosti centra, ktoré miestni nazývajú jednoducho protidrogové. Medzi ľuďmi vládne stereotyp, že drogy sú zlé a všetci, ktorí sa k nim dostali, sú devianti a treba sa ich báť či strániť. Keď som išla prvýkrát smerom k budove, neriešila som, že by ma niekto mohol vidieť, no zbadala ma suseda.

Po pár dňoch som sa od inej susedy dozvedela, že mám údajne problém s návykovými látkami. Počas toho, ako mi rozprávala o mojej neexistujúcej závislosti, si neodpustila niekoľko znechutených pohľadov a pre istotu sa ku mne ani nepribližovala. Už vtedy mi napadlo, že spoločnosť sa často nesnaží pochopiť problém iného človeka, lebo riadiť sa stereotypom je oveľa jednoduchšie. Aj po druhej návšteve Centra pre liečbu drogových závislostí sa mi potvrdilo, že báť sa niekoho, kto dobrovoľne vyhľadá pomoc a chce sa liečiť, je jednoducho hlúposť.

V centre som sa stretla s Jankou Brezovskou, ktorá od roku 1993 prešla z pôsobenia v ambulancii, kde pomáhala lekárke, až na post vrchnej sestry. V priebehu 24 rokov teda pracovala na všetkých úsekoch. Práve ona priblížila portálu Noizz.sk, ako vyzerá bežné fungovanie v Centre pre liečbu drogových závislostí v bratislavskom Ružinove.

Bratislavské centrum pre liečbu drogových závislostí. Fotografia: Noizz.sk

Za 10 minút to nepôjde

„Najťažšie je asi prísť prvýkrát. Človek sa musí prihlásiť do centrálnej karty, kde mu pomôže sestrička. Tiež dostane informácie o tom, ako sa musí v centre správať. Aj všade na nástenkách máme napísané, že agresívne správanie je u nás zakázané,“ hovorí Janka Brezovská a dodáva, že ani zbrane či návykové látky nie sú v budove tolerované.

„Počas prvého vyšetrenia ľudia absolvujú odbery krvi, ale aj rôzne vyšetrenia, ako napríklad biochemické či serologické. Zisťujeme aj možné hepatitídy či prítomnosť vírusu HIV. Nasledujú psychologické vyšetrenia, a to aj napriek tomu, že pacienti občas tvrdia, že ich nepotrebujú. Celý tento proces je prvý deň pomerne zdĺhavý a nedá sa stihnúť v priebehu 10 minút, ako si to niektorí mylne myslia.“

Ľudia, ktorí prídu vyhľadať pomoc do centra sa podľa svojej závislosti delia do programov. Veľmi efektívnym prístupom je práve skupinová psychoterapia, v ktorej si často ľudia pomáhajú navzájom a dokážu sa motivovať.

Úprimnosť je jedným zo základov úspechu

„Nie každý pacient je rovnaký. Niektorí majú rodinu, prácu aj byt, čiže môžeme hovoriť o dobrom zázemí, no chodia k nám aj ľudia, ktorí nemajú podporu svojich blízkych a dokonca môžu už mať aj dlhy. V tomto prípade je podpora v skupine naozaj potrebná a urýchľuje aj opätovné plnohodnotné začlenenie sa do života. Vytvárajú sa u nás napríklad aj komunity, v ktorých sú ľudia ako rodina. Niektorí sem chodia 15 či 20 rokov a za ten čas si medzi sebou vybudujú väzby.

Náročnejšie to však môže byť, keď prichádza človek po prvýkrát a zároveň nechce, aby o jeho probléme vedela rodina či zamestnávateľ. „Ľudia sa môžu báť, že ich budú súdiť príbuzní alebo že pre svoj problém prídu o prácu. Aby utajili návštevu centra, berú si dovolenky či voľná, no to môže niekedy proces odvykania len skomplikovať. Ak svoje návštevy taja, zvykne sa im dariť menej. Vždy sa im snažíme hovoriť, že úprimnosť je počas odvykania si veľmi dôležitá, no zároveň chápeme, že ich situácie môžu byť náročné.

Ak si sa nikdy nezamýšľal nad tým, aký môže byť pre jednotlivcov tento proces náročný, môžeme ti ho priblížiť aj príbehom jednej ženy, ktorá však nechcela byť menovaná. Pre tento príbeh ju však môžeme volať Mária.

Ilustračná foto. Fotografia: Pexels

Svoju závislosť opätovne popierala

Mária mala pomerne bežné detstvo, počas ktorého sa hrávala na pieskovisku s kamarátmi. Stavali si spolu hrady z piesku a lozili po stromoch. Bývala v blízkosti centra, a preto občas pri svojich hrách našla injekčnú striekačku. Rodičia jej aj jej kamarátom už vtedy vysvetľovali, že drogy sú zlé a ona s nimi súhlasila. Bol to približne začiatok 90. rokov.

Mária neskôr nastúpila na základnú školu, kde bola priemernou študentkou. Raz sa však pohádala so svojimi kamarátmi z detstva, s ktorými dovtedy udržovala kontakt a zrazu bola nútená začať sa baviť s inými ľuďmi. Nanešťastie sa dostala do kontaktu s partiou, v ktorej bola marihuana bežná vec. Ešte horšie je, že nezostala iba pri nej a začala užívať aj tvrdšie drogy. "Moji rodičia si dlho nič nevšimli, vlastne hlavne mama si nič nevšimla, lebo s otcom nežijem a dlho som ho nevidela," povedala.

"Najskôr som si, tak ako všetci, hovorila, že ja nemôžem byť závislá. Vravela som si, že mám drogy pod kontrolou, až kým ma mama raz prichytila s jej hodinkami a náhrdelníkom v taške. Nevedela som vysvetliť, kam s nimi idem a keď mi ich zobrala, vybuchla som. Vtedy sa v nej konečne niečo zlomilo."

Pre Máriu sa zrazu začal celý kolotoč. Najskôr hádka s rodinou o tom, že nemá problém. Nakoniec testy na protidrogovom a liečba. Mária dokonca podľa jej slov skončila aj v nápravnom centre, keďže bola maloletá. Niekoľkokrát z neho chcela ujsť a cítila sa ukrivdená. Nakoniec však pochopila, že jej rodina nechce zle a snažila sa zbaviť svojej závislosti.

"Všetko bolo v poriadku. Drogy som už nepotrebovala a chodila som na sedenia. Na ulici som si však niekoľkokrát vypočula, že som len nula, fetka a drogáčka. Vtedy ma to opäť dostalo na nulu. Myslela som, že ma to neovplyvní, no stalo sa a ja som znovu skončila so striekačkou v ruke," povedala. Mária si údajne opäť neuvedomovala, že má problém, no zmenu v jej správaní si teraz matka všimla takmer okamžite a opäť ju zobrala na liečenie.

S odstupom času sa Márii darí žiť bez drog, no občas si od ľudí, ktorí jej boli kedysi blízki, vypočuje, že je fetka. Toto slovo ju uráža asi najviac. Už sa s tým naučila žiť, no aj napriek tomu si želá, aby ju tak prestali oslovovať. "Som si vedomá, že som si pokazila život. Nemám strednú školu a robím prácu, ktorú by mnoho ľudí označilo za podradnú, no mne platí účty za byt. Áno, za byt, nie za drogy. Tých sa už nikdy nechcem dotknúť a bola by som preto rada, keby ma s nimi nespájali ani ostatní. Ak už chcú túto časť môjho života spomínať, nech spomínajú aj to, že mi mama a lekári pomohli a dostala som sa z toho."

Márie sme sa spýtali aj na jej liečenie v centre. Otvorene nám povedala, že mu najskôr neverila. Myslela si, že doktori ju šikanujú a neveria jej, že chce naozaj prestať. Neskôr však pochopila ich správanie sa a začala spolupracovať. "Nie je to tam vôbec také zlé. Ľuďom, ktorí si myslia, že prídu do centra a uvidia hororové miestnosti môžem povedať len to, že sa mýlia. Centrum vyzerá ako bežná nemocnica a je v ňom možno aj väčší poriadok," povedala.

Téma

Centrum pre liečbu drogových závislostí drogy odvykačka stereotyp závislosť na drogách
Zobraziť komentáre

Noizz fashion

Tiež si pozri

Načítaj ďalšie články