Martina Beňová

REDAKTOR | Big Stories
Zdieľaj
31
Tweetuj

Dominika Žáková je známa umelkyňa, koloristka a maliarka, ktorej farebná abstraktná tvorba je známa nielen na Slovensku, ale aj za hranicami. K maľbe sa pritom dostala náhodou, ktorá jej život posunula úplne iným smerom, než akým mal pôvodne plynúť.

Doma má zopár obrazov, ktoré nikdy nikomu neposunie, pretože pre ňu majú silnú citovú hodnotu a pripomínajú jej konkrétne momenty. Na jar Dominika plánuje novú výstavu, ktorá bude trochu iná, než na akú sme zvyknutí.

Tvojím snom je namaľovať panelák v Petržalke. Je to tak?

Je to tak. Dlhé roky som žila v Petržalke a veľmi pozitívne vnímam jednu zreštaurovanú a zachovanú maľbu. Práve moment toho, že ľudia každodenne vnímajú okolo seba niečo, čo ich scitlivuje a kultivuje, je pre mňa pekný. Socialistické umenie toho malo veľa, čím sa dalo kritizovať, ale vzniklo veľa fajn vecí. Bolo super, že ľudia prichádzali do styku s umením. Bolo by super, keby to šlo ďalej do popredia.

Aké si mala pocity, keď ťa oslovili na maľbu na novostavbu v Dúbravke?

Bolo to najskôr celom smiešne, pretože som mala veľa zmeškaných telefonátov z cudzieho čísla. Práve vtedy som bola odcestovaná v Ázii a len som odpísala, čo sa deje. Dostala som ponuku a hneď som si stiahla aplikáciu na tvorbu krížikových výšiviek, pretože tá je pixelová. A v nej som si robila prvé návrhy. Keď som sa vrátila domov, bolo to pre mňa jednoduché. Motív mi hneď akoby vyskočil a hneď som vedela, že spravím stanovačku pod otvoreným nebom.

Dominika a jej Teória útulnosti. Fotografia: Dubravy

Je stanovačka pod otvoreným nebom pre teba spomienka na detstvo?

Je to zhustenie významov. Je to dobrodružstvo, fantázia aj moja skúsenosť s ostatného času, kedy prichádzam do kontaktu so skautmi.

Od tvojej bežnej tvorby je to trochu iné. Ako si sa cítila, keď si videla výsledok?

Nijak som to neriešila, pretože stále to beriem tak, že sa vyvíjam a kto vie, čo bude za 10 rokov. Nerada by som sa škatuľkovala v jednom. Zároveň mi prišlo prirodzené vyjadriť tému takto. Ani som nad farebnou abstraktnou geometriou nerozmýšľala.

K maľbe si sa dostala ako 16-ročná vďaka knihe. Tá ťa tak mimoriadne inšpirovala?

Ten príbeh je vtipný, pretože ja som bola skôr taká bifľoška alebo malá Hermiona, veľa som čítala a milovala som nasávať nové vedomosti. Mamina ma síce odmalička viedla k umeniu, ale ani mi nenapadlo, že by to mohla byť moja životná dráha. V 16-tich som v kníhkupectve náhodou narazila na knihu Vitamín P, o ktorej som vtedy nevedela, že sa tak volá, a videla som v nej dvojstranu s maliarkou Katarínou Grosse. Vtedy ma to zasiahlo, že som si povedala, že toto by som chcela aj ja vyvolávať v iných ľuďoch. V ten deň som si zisťovala, čo musím urobiť, aby som sa dostala na VŠVU alebo na Akadémiu umení a začala som sa cieľavedomejšie pripravovať.

Šlo to stále dobre?

Na škole to bolo pár rokov trápenia, hľadania mojej témy a môjho spôsobu vyjadrenia a potom už to išlo samé.

Kedy nastal zlom, že si sa našla?

Pred bakalárkou, čo bol štvrtý ročník. Už som mala pocit, že sa mám čoho chytiť, že mám svoju tému a našla som aj pradivo, ktorého sa môžem držať. Už som sa len odrážala z bodu A do bodu B.

Si koloristka, farbám sa venuješ do hĺbky. Pozeráš sa aj na veci cez farby?

Absolútne. Beriem to tak, že aj nápady na farebné kombinácie často nachádzam tak, že sa mi stačí pozrieť na niečo okolo a poviem si, že táto kombinácia funguje.

Vedela by si samú seba zaradiť do farby?

Vôbec. Ani nemám obľúbenú farbu.

Pre tvoju tvorbu je farebnosť typická. Je to tvoj smer?

Veľa som pracovala s čiernou farbou, potom sa to zlomilo a začali ma zaujímať čisté farby, no vôbec nevylučujem, že sa dostanem k tým temnejším. Práve teraz som fascinovaná pieskovými, krémovými, okrovými a mediteránskymi farbami. Určite sa to bude ešte vyvíjať.

Vnímaš trendy a farby roka?

Vnímam to, no zároveň vidím, že je to z veľkej časti komerčná aktivita. Lebo sa z danej farby viac predáva látok či sa koloruje. Zároveň to ale udáva trendy v spoločnosti, napríklad pred tromi rokmi to bola zelená a celkom odrážala eko bio zelený boom.

Kto alebo čo ťa inšpiruje?

Už dlhé roky mám rada Davida Shrigleyho, čo je britský ironicko – cynický umelec, ktorý robí kresby fixkou. Nie je to však tak, že by som inšpiráciu čerpala z iných. Je to skôr tak, že každý môj obraz ma inšpiruje k ďalšiemu. Je to perpetum mobile, ktorého základom je neprestávať pracovať.

Keď ideš maľovať, máš predstavu, čo to bude alebo je to proces?

Ako kedy. Je to individuálne. Môžem mať pri obraze plán už od začiatku, no to sa v procese zmení. Niekedy začnem obraz tvoriť bez jasnej predstavy, ale čím som bližšie k výsledku, tým naberá jasnejšie kontúry. Veľmi sa to líši. Mám však aj sériu, ktorá bola od začiatku do konca konceptová.

Čo máš najbližšie v pláne?

Momentálne som v období, že nemám žiadnu povinnosť okrem toho, že chcem dokončiť jednu sériu, ktorú, dúfam, vystavím na jar spolu s viacerými obrazmi. Nová séria bude pieskovo – krémová a jej najväčším spojovacím menovateľom je jeden konkrétny formát 130 x 100 centimetrov a v každom plátne sa odohrá niečo iné. Realizujem tam všetko, čo by som chcela vyskúšať. Aj keď sú diela rôznorodé, je tam jednota. Každý obraz vo mne evokuje príbeh, ale to je čaro abstrakcie, že interpretácia je na divákovi.

Myslíš si, že tvorbou mladých umelcov sa môžu ľudia zblížiť s umením?

Aj ja mám často pocit, že keď prídem do galérie, bez dvoch strán popisu sa niektorým veciam v ťažko rozumie. Zároveň je pravda taká, že veľa vecí za to stojí. Stojí za to na chvíľu sa zastaviť, precvičiť si mozog a dívať sa na veci z iných perspektív či vnímať iné kontexty. Doba je rýchla, čiže chápem ľudí, ktorí v umení neboli vzdelávaní. Ale rozhodne by to tak nemalo byť. Umenie by malo byť prístupné a skvelo fungujú umelecké eventy či mladé galérie. Mám pocit, že to mladých viac zaujíma a kyvadlo, ktoré bolo pred pár rokmi nastavené na digitál, sa vracia k analógu.

Zdroj: Noizz.sk

Zobraziť komentáre